To, že UTMB je snom každého bežca všetci viete, aj ja som sa po mojich návštevách v Chamonix chcela aspoň raz zúčastniť tohoto prestížneho ultratrailového behu.  

Kamene nazbierané boli, tak som sa prihlásila a čakala: Palino Pé povedal, že šanca je 50/50.....tsss!! Neverila som mu ani trolinku. Ja som tam chcela ísť teraz, buď alebo! Veď roky utekajú, mladšia ani rýchlejšia ja už nebudem, musím sa ja teraz rydať, bo bude neskoro. 

Vylosovali ma. S iným som nepočítala.....alebo áno??? Už neviem veru. Mnohí kamoši boli sklamaní, ja potešená a zvedavá tak akurát. 

V tréningoch som skúšala, testovala, obuv, gély, jedlo.....skúšala, kombinovala a ladila. Myslím, že v príprave som nezanedbala nič, okrem supportu. Ten som si naivne myslela, že mi nebude treba, veď už som také dĺžky behala a tak si budem musieť nejako vystačiť aj sama s občerstvovacími stanicami. Sladká naivita a nevedomosť moja! A aj mi bolo divné, že všetci sa stále pýtajú na support, ktorý ja nemám, a nikoho nezaujímalo, či sa na to cítim, ako vládzem, či mám stres, obavy a tak....ale tak oni dobre vedeli, čo ma tam na tej dlhej trase čaká a neminie :)

Cestou do Chamonix sme mali krátke zastavenie v Taliansku, kúpanie v mori, slniečko nás nabilo pozitívnou energiou. Do Chamonix sme prišli pondelok a v mestečku už vládla pravá bežecká atmosféra. Večer budú štartovať TDS. Uličky preplnené bežcami, turistami. Na každom kroku sme stretali niekoho kto bežal, kluby mali spoločné tréningy a kto nebežal, tak ten mal strašne silnú túžbu bežať s nimi....)))

UTMB mal štart piatok o 17:45. My sme tento čas využili na výlety po okolí, turistiku alebo výlety lanovkou do vyšších miest. Z každej strany sme obdivovali Monte Bianco v jeho plnej kráse. Je to najvyšší vrchol Európy s výškou 4810 m n.m. Ja si ho v rámci preteku obehnem celý. Zo začiatkom v Francúzsku, cez Taliansko a Švajčiarsko znovu do miesta štartu - Chamonix. 

Piatok. Deň Dé! Tak dlho očakávaný, konečne vysnívaný deň. Mne to až tak emotívne nepripadá, nedochádza mi, že ide o najdôležitejšie preteky roka. Pocity také nijaké. Snažím sa jesť čo najviac, ale nechutí mi tak ako by som potrebovala alebo chcela. Nasilu tlačím ryžu s džemom. 

Batoh naplnený, pretlakovaný, povinnú výbavu nám rozšírili na cold kit - beriem všetko čo v nej treba mať. Rukavice som si ale zobrala úplne na prd. Ak bude pršať, tak budú hneď premočené,  ak bude mrznúť, tak mi omrznú prsty. Bolo oboje a ruky mi aj zmokli aj omrzli.

Na štart idem spoločne s Majom a partiou asi hodinku pred štartom. V mieste štartu to už ale poriadne vrie, asi všetci bežci už sú tam.....my sa pomaly nemáme kam uložiť. Trošku sa preštrikujeme aspoň na schody a v trme vrme čakáme čo bude. Každý je napätý, zahĺbený do seba, vnímania hudby a očakávania. Očakávania, túžby, radosti a šťastia, že je tam, lebo jemu to vyšlo. Mne je divne, zimomriavky nemám, chcem sa nejako naladiť na túto vibračnú vlnu. Pozorujem bežcov a teším sa, už nech bežíme, toto napätie je elektrizujúce. Mnohí bežci plačú, po lícach sa im kotúľajú slzy radosti a šťastia. Je to krásne. Oči žiaria, je v nich  túžba a nádej, túžba zdolať 176km a nádej dobehnúť až do vytúženého cieľa.

Za hlasitého sprievodu Vangelisa o 17:45 je odštartované. Pomaly sa posúvame vpred. Hudba buráca, diváci šalejú a my sa pomaly rozbiehame. Tu už zimomriavky naskakujú vari každému. Ulice lemujú diváci, potleskom, trúbením, pokrikmi nás všetkých vyprevádzajú na ďalekú cestu. Nemá to konca. Neverím vlastným očiam, lebo ľudia sú naozaj všade. Je toto možné??? Kde sa toľko ľudí nabralo a kde berú toľko energie? O tomto môžeme na svk iba snívať. Začína pršať, ale nám to nevadí, lebo je to príjemný dážď. Trasa ubieha a ja si spomínam na miesta, kde sme pobehovali spoločne s Jogošmi. Beží sa mi dobre, moc to netlačím, idem pocitovo. Aj napriek dažďu je všade veľa ľudí. Iný kraj, iný mrav.  Oni sa tuším tešia viac ako my. Ale tak zase vidieť bežať Courtney musí byť mega! Aj im v tomto závidím, lebo ja ju nevidím a ani nebudem vidieť, až kdesi v cieli (ak tam docielim). 

V Les Houches ma milo prekvapia kamoši Janka a Chris, ich zvolanie Majka ma vytrhlo z rytmu a vyskočila som asi pol metra .......vystískali sme sa a rozlúčili s tým, že sa vidíme v cieli. Aká som bola v tej chvíli naivná, že to pôjde tak ľahko. Pár km ďalej ma zase spoznáva v daždi a tme, už som s čelovkou, Karin.....tiež neverím, že ma v tej spleti zmoknutých kureniec spoznala. No ale tak, takú krásavicu čo žiari ako meteorit na nebi nie ťažké spoznať....😀

Potešilo, nakoplo, bežíme ďalej. Nohy bežia, telo funguje ako má. Super to ide. Čaká nás noc, ideme do vyšších polôh, toho sa trochu desím, lebo má byť zima, ale že hore bude sneh, vetrisko....bŕŕŕŕŕŕ💨⛄

V stúpaní na kopec nás všetkých záchranári upozornili, že nesmieme ísť hore bez dlhých nohavíc. Moc sa nám nechcelo obliekať, ale po pár sto metroch sme pochopili, že to bola tá najlepšia vec. Obliekli sme na seba všetko čo sme mali. Hore vietor, sneh a mrznúci dážď. Ruky mrzli, z nosa tiekol sopeľ - bolo treba čo najskôr prebehnúť tento studený úsek. Na snehu to ešte ako tak bežať išlo, ale v nižších polohách už bolo poriadne rozkvasené blato a to bola kouzelná šmýkačka. Polámané palice, každú chvíľku niekoho zviezlo k zemi. Bežci padali ako podťatí. Mne to bolo smiešne ako nás sústavne jeden predbiehal (a veru nebol jediný) potom  ho pleslo, kým sa vyštveral z toho marasu a za chvíľu už zase obiehal a padal......niekedy človek nikdy nepochopí. My sme to zbiehali na istotu, bez jediného pádu. Nebolo sa kam ponáhľať. Na ďalšej občerstve po týchto kotrmelcoch nejeden skončil svoju UTMB púť. 

Zatiaľ nám to išlo krásne, noc ubiehala, jesť nám chutilo, gély šlapali....nohy išli, srdcia sa tešili. A aj oko bolo potešené ranným východom slnka. S vychádzajúcim slnkom nám do žíl prúdila nová energia. Slniečko stúpalo a ohrievalo zamrznuté prsty. Mne ale ani do dnešného dňa úplne neodmrzli. Postupne sme zhadzovali oblečko. Zablatení, mokrí ale šťastní sme vítali nový deň. 

Krajina to bola prekrásna, cestičky údoliami a v pozadí sa vypínal majestátny Mont Blanc. Pozorovali sme topiace sa ľadovce, snehom pokryté vrcholy a  slnečným svitom ožiarené údolia. Tie farby boli dych-berúce. Vytáčali sme hlavy na všetky svetové strany a snažili sa vryť do pamäte tieto prekrásne okamihy. Ruky zamrznuté stále nespolupracovali s telefónom. Urobila som pár fotiek a hneď ma klepalo ako osiku. Ja čo zimu milujem, som ju v tejto chvíli začala nenávidieť. Veď kto už sa uprostred leta klepe zimou a mrznú mu všetky palce? Dávam si záväzok, že na každý beh už budem nosiť zimušné rukavice. A vlastne ani neviem, prečo som si nevzala hrejúce vankúšiky, ktoré nosím takmer všade. Asi preto, že som trdlo makové nedôsledné. Povedali: Na UTMB budeš trpieť, bude to bolieť, bude to ťažké, bude to náročné....ale nik nehovoril, že aj studené bude 😏😒

Ani neviem ako a ocitáme sa na najväčšej občerstvovačke v Courmayeri. Poobskakujú nás, hneď zvesia dropbagy a my si s nimi vykračujeme do haly. Poprezliekame ponožky, ja si dávam aj nové tenisky, suché tričko, podprdu, kritické miesta ponatieram sudokrémom. Je tu strašne veľa supporťákov a my im strááášne závidíme. Aspoň teda ja, odpadla by mi starosť o výber jedla, nápojov a všetkého. Takto sa strašne dlho moceme s prezliekaním, hygienou, naberaním nápojov. Potom hľadám jedlo. Konečne ho nachádzam a naberám si cestoviny. Keďže misky nemajú, tankujú nám do pohárikov. Ja nemám lyžicu tak vysýpam priamo do úst. Zvláštny spôsob prijímania potravy ale iná možnosť nebola. Hľadám kolu, nikde o kole ani chýru, iba akýsi kolový sirup a vodou. Z toho si ani negrgneš a ani ti nepretrávi ako by bolo treba. Cestoviny mi chutia, možno som si mohla aj dva x naložiť, ale stále mám dosť síl, striedanie jedla a gélov sa zdá sa funguje. Julo Kalavský prezradil, že odtiaľto to bude ešte ťažkých 90km a tri ťažké nekonečné stúpania. Ťažké sa ani nezdali, ale to, že boli nekonečné tak to bola pravda pravdúca do bodky. Po ďalšiu občerstvovačku sa mi ešte išlo v pohodke. 

Cestou míňame mnohých bežcov, ktorí spia na tráve, alebo iba tak ležia pomimo chodníka. Niekedy je to komické a smejem sa, ale mnohí už nevyzerajú zdravo, poriadna trápenica ešte ďalšie km. Chvíľku pobežíme spoločne s chalanom z ČR, už ho to moc nebaví, nadáva na nekonečné stúpania, chýbajúci spánok. Mne sa spať nechce, len to minimum jedla sa odráža na výkone. Akosi mi dochádza plyn. Mám chuť na chleba s maslom, palacinku a dačo normálne, čo samozrejme na občerstvovačke nenájdem. Aspoň keby tak boli zemiaky, ale ani tie nenájdeš. Vystačím si s bujónom, ten je na môj vkus až príliš presolený. Joj zlaté dobré občerstvovačky na SUT akciách doma. Zobem ako kura, ale stále nič poriadne. Naivne si myslím, že mi budú stačiť gély. Trpko zisťujem, že ich nemám toľko ako by ich bolo treba, tak šetrím......((

Keď nevládzem aspoň sa kochám výhľadmi na dokonalé scenérie, stále nás prenasleduje MB, tentokrát pohľad zo švajčiarskej strany. Dych-berúce pohľady na ľadovce upokojujú moju rozoranú bežeckú dušu. Na každej stanici vidíme bežcov, ktorí sa rozhodnú nepokračovať v devastovaní tela. Možno je to znamenie aj pre mňa, kašli dievka na to a hybaj do postele. Čaká nás ďalšia noc, mne hapruje žalúdok. Presviedčam samu seba, že to akosi musí prejsť. Nikdy som nemala starosti so žalúdkom, tak v mojej lekárničke ani nemám tbl na žalúdok. Ale spomínam, ako mi Lenka pred pretekom hovorila, že väčšina DNF je práve kvôli žalúdočným problémom. Asi nastal čas, aby aj mňa čosi stoplo, veď DNF ešte na konte nemám....žeby bol ten čas vybrať si ho dnes? 

Cesta nám ubieha, je to ale ozaj oveľa pomalšie ako bol predpoklad. S prichádzajúcou nocou prichádza aj únava a zima. Poobliekame čo máme, nech v noci nemrzneme, spomienky na noc minulú sú ešte čerstvé, prsty na ruke neodmrzli, stále mi v nich podivne brní. Vybiehame a čaká nás pekný rovinatý úsek popri rieke.  Tu nás v kuse prenasleduje cyklista a natáča video, tak sa ani nemôžeme flákať a musíme behať. Už chcem nech je noc, aspoň nech nevidím aký úsek nás čaká a neminie. Stúpame hore, asi na ten slávny Lac a to nemá konca kraja, mne už nadhadzuje žalúdok. V polke kopca musím zastať a vygrcať sa. Tacká ma ako po opici. Co se to sakra děje???? Predýcham a po krátkej pauze zapnem autopilota a vykračujem hore. Ešte ma pár x napne ale aspoň už nevraciam. Možno ani nemám čo. Túžim po riadnej kole a chlebe s maslom. Ani chlieb a ani kola nie je. Vyhovujú mi výšľapy, akokoľvek sú dlhé, aspoň mi nenatriasa žalúdok v zbehu. Ale po každom výšľape nasleduje zbeh. Noc má svoju moc, nebo je plné hviezd, pred nami najkrajší svetelný had. A pod nami? Tisíc ďalších svetiel. Je to krásne, v nočnom tichu počuť iba hlboký dych bežcov. Ticho a tma. U mnohých sa to už na beh nepodobá, potácajú sa sprava doľava, ledva prepletajú nohami. Jeden sa pred nami počas behu zvalí do trávy a okamžite spí. Čelovka v hmle vytvára zvláštne obrazce,  vidím rozmazane a občas mám pocit, že zaspávam aj ja. Jeden nočný úsek bol výnimočný, prístupová cesta na občerstvovačku bola presvietená svietiacimi palicami, ktoré vytvárali koridor. Vovedie nás k domcu- vojdeme dovnútra, čosi tam tak divne vonia a zisťujeme, že sme v kravíne. Kým krafky na lúke odfukujú a spia, my sa hostíme v ich obývačke. Krátka pauza a vyrážame. Zbeh cca 5km po ďalšiu stanicu. Každý zbeh bol krásny, dalo by sa behať, keby ma furt nepriečilo a neťahalo čelom vpred a žalúdkom dohora. Som nasratá, frustrovaná. Chcem byť kravou na lúke, iba sa pásť, žrať seno a srať na lúku. Ako by mi fajne bolo. A vo švajci, lebo tam aj tá tráva zelenšia je. Stále nechápem, z čoho mi je tak blivne. Neviem čo ma stále ženie ísť vpred. Asi to vysoké štartovné. Nedarujem im ani euro. Majo ma povzbudzuje, teší sa, že už to dáme....lebo cieľ je už fakt blízko.  Ja som emočne na bode -100. UTMB si som si vôbec takto nepredstavovala. Tešila som sa ako si to užijem, zabehám, vytrápim a šťastná prebehnem Chamonix. Nič ma ale nebaví, už sa mi nechce ani cez mesto prebehnúť. Som zo seba sklamaná. Nohám ďakujem, ako krásne idú ......a žalúdok posielam do pálpfikšn.  Ráno sme vo Vallorcine. Tu už to poznám, mám tu časť prebehanú. Ani neviem, či som sa pokúsila dačo zjesť. Možno len pár keksíkov. Závidím bežcom čo majú support, hneď by som si dačo povyberala ......a možno som sa mala pokúsiť žobrať. Jedna číňanka mala presne to, čo by mi v ten moment ulahodilo (redbul, cola a chlebaaaaaaaa)

Z Vallorcine krásnym úsekom popri rieke, cez lúčky popri pasúcich sa kravkách sa dostávame až do sedielka nad Argentiére. Tu sa mi páči, lebo poznám cestu. Posledný kopec až k hornej stanici lanovky La Flégére. Výškových už len 400, čo je popri celkovom sumári nič. Sem ma dobieha podporiť Peťo, prinesie mi vytúženú kolu a bagetu. Nejem, žeriem, ale ozaj. Vyhladovaná som strašne. Už mi je jedno, či to žalúdok udrží či nie. Posledné km. 

Samozrejme, že v zbehu mi ešte povykrúca žalúdok a poopiera o rebrá, ale už mi je všetko jedno. Všade naokolo je veľa bežcov, turistov, dokonca predbieham mnohých bežcov....ja grcajúca barbie :) Chcem si to užiť, nechcem grcať, chcem len bežať a nikdy už sem nechcem prísť (to som povedala kamoške Janke čo so mnou bežala posledný km). Zbeh, zákruta, vybieham z lesa, cez cestu, ponad cestu sú schody, tie zľahka vybieham, zbieham a pokračujem pomedzi hlasno povzbudzujúcich ľudí.

 

Oproti mne sa rúti Janka, smeje sa, povzbudzuje a spoločne bežíme. Ja sa jej sťažujem, nikdy viac, toto bol des, nemalo to konca- ona sa na tom strašne smeje. Žalúdok podhadzuje, presviedčam ho nech sa už do psej matere upokojí, že už bude kľud, ale teraz, teraz nech nerobí patálie. Všetci skandujú, hudba buráca, deti ma držia za ruky a pobežia pár m spolu so mnou.....María, María, braaavo....posledná zákruta a už len rovno do brány. 

Tak toto je to UTMB. Neplačem, zimomriavky mám z tej energizujúcej atmosféry. Na žalúdok už nemyslím, som v cieli a je to tam! Pocity zmiešané. Tá strastiplná cesta ma zmenila, zistila som, že aj keď si myslíš, že nevládzeš, aj tak stále vládzeš, aj keď ti je zle, ver, že ti môže byť ešte horšie.....))) A aj keď si myslíš, že si dokonale pripravený, nemusí to tak byť. Aj moja kráľovná Courtney dopadla podobne. Milujem ju. A aj seba milujem. Dokázala som padnúť a vstať, trápiť sa a vydržať. UTMB nie je len beh, je to dravá, divoká rieka, ktorá ťa preverí. Láme ťa, pokúša, triešti, testuje ....Otestuje tvoje telo, myseľ a trpezlivosť. S láskou k horám, rešpektom k prírode a úctou k sebe samému.

A počula som, že UTMB musíš absolvovať dva x. Aby človek pochopil a vedel. Tak, čo: budúci rok?

DONE!

DREAM COME TRUE!

Ďakujem Majovi Poláčekovi, za spoločné pobehanie a skvelú podporu počas preteku. 

Ďakujem @slovakultratrail za možnosť reprezentovať

@dynasportprievidza za podporu

@rossignolslovakia za podporu

A vám, mojej rodinke, deťom, kamošom za super povzbudivé správy pred, počas a po UTMB. Bolo to krásne sledovať ako to prežívate spoločne so mnou. Ďakujem! Ste úžasní!