Istria, moja milovaná Istria 

Hovorí sa, že tri krát do tej istej rieky nevstúpiš (to platí aj na ultrabeh) ale stopy Istrie sú hlboko zakorenené v mojom 💜 a našťastie iba pozitívne. 

💯míľovka na Istrii sa každoročne koná v apríli a ja ju beriem ako test pripravenosti tela a hlavy po zime. Zimných tréningov bolo akurát, tak som aj na štart išla s pokojom, pokorou a rešpektom. 

A keďže to už bola moja tretia Istria, vedela som presne, čo ma kde čaká a neminie. Či príde kríza, aká bude a čo všetko ma na trase postihne, alebo aj nie,  bolo tajomstvom. 

Štart o 17:00 v Labine 

Pred štartom sa stretáme viacerí Slováci, urobíme pár spoločných fotiek a nechávame  sa vniesť do elektrizujúcej atmosféry. Bubnová show v nás roztancovala všetky svaly. Teším sa, na štarte sme spoločne s Majom a Mirom. Viem, že toto bude naše posledné stretnutie, odpália bomby a uvidíme sa až v cieli. Iba, žeby nie 🤔

3.2.1…..štart 

Hudba, potlesk a my vyrážame ulicami Labinu v ústrety noci. Po úvodných km po ceste vbiehame na chodník a kľučkujeme ním. Idem spoločne s Maťom, je to jeho prvá stomíľovka - brutálne bomby ide chalan. V stúpaní ma predbieha korpulentnejší chalan, čo ma trochu vyosí, tým, že nechcem prepáliť úvod a sledujem tepy asi idem až moc pomaly? Alebo on je veľmi rýchly. Ale tak upokojíme sa, je to iba začiatok, nie je kde sa plašiť (teraz už viem, že chlapca po 40 km vyplo, a nedobehol to) 

Vybieham na kamenistý kopček a spomínam si, že teraz nasleduje dlhý šotolinový zbeh. Juj toto milujem, nasadím široký úsmev a valím si to dolu kopcom. Maťo trochu zaostáva a ja dúfam, že ma kdesi dobehne. 

V zbehu popredbieham mnohých, musím sa šetriť, brzdím trochu, nech nerozšľahám stehná hneď v úvode. 

V diaľke vidím prvú občerstvu, teším sa ako rýchlo to zbehlo. Šup cez most a rovno do stanu. Naberiem keksy, banán, doplním minerálku, colu a uháňam vpred. 

Nasleduje prudší výšľap, vyťahujem paličky a sústredím sa na pevný krok vpred. Ako stúpam hore, nebo si hrá svoje večerné farebné divadlo. Fotím, kochám sa a užívam si tieto magické momenty. Odlesky svetla na mori vytvárajú dokonalé obrazy. Môcť tak tu zostať do úplnej tmy a iba sa nabažiť tohto pohľadu. Pecka. Hneď si pripomeniem, že som na pretekoch, nie na výlete a makám ďalej. Cítim sa dobre, užívam si momenty zapadajúceho slnka a vybieham na horizont. Pripravím si bundu a čelovku, nech potom nestrácam čas. V zbehoch obieham mnohých, prekvapivo už tu mnohí nevládzu. Žeby sa prejavil ten rýchly úvod? 

Dodržiavam presný prísun kalórií, nastavila som si v hodinkách 45 min a idem presne podľa plánu. Na ďalšej občerstvovačke si dám chleby s džemom, kúsky syra, pár tyčiniek, natlačím banán do vrecka a pálim preč. 

Zotmelo sa, s čelovkou je to zábavnejšie. Mám pocit, že aj čas beží rýchlejšie. Zbehy si poriadne užívam, kopčeky kráčam a mierne briežky sa snažím vydupkať koľko sa dá. Funguje to. Spomínam, ako som prvý rok bežala tieto úseky s Juldžom Kalavským a ako mi vďaka nemu veľmi rýchlo ubehla noc. Teraz je to obdobné, bez pocitu deficitu spánku mi rýchlo ubieha noc. Vydriapala som sa na Vojak, pristavím sa a fotím. Užívam si pohľad na tú majestátnu stavbu. Fúka tu ostrý vietor, vzduch sa ochladil, zima mi je našťastie iba keď stojím. Nezdržiavam sa tu dlho a rozbieham sa dole. Dva najvyššie body trasy zdolané! Yesss!!! 

Gélov som nabrala dosť, tak poctivo gélujem, dávam soľ a mg.  Medzitým hryziem tyčinky, banán a prescision želé. Aby mi žalúdok dobre a po celý čas fungoval, zobrala som si aj bystrinku. Preventívne si zamiešam prvú. Schuti ju vypijem a ten grg by si chcel počuť🤣🫣 Ale aj naša stará mať vždy vraveli, kto grgá a prdí, zdravie si tvrdí. Toho sa i ja držím! 

V noci mi to ubieha, pár x musím odskočiť do kríčkov, ale žiadne výraznejšie peripetie sa mi neudejú.

Dobré je to, dobré! 

Kontrolujem telefón, píše segra, kamošky tak poposielam pár fotiek a videí, nech vidia, že žijem a netrpím. Svitanie je rozprávkové. Slnko sa prediera, sa ja furt obzerám, lebo už som dosť nízko a trt makový vidieť. Zbehy mi brzdia konáre s ostrými pichliačmi, ktoré ma pichajú aj cez bundu. Pičujem, lebo nechcem prísť o fešácku bundu. Krvavé stopy mi nevadia vôbec. Otupela som? Asi! 

Ale nie, realita, bunda drahá a škrabance sa predsa zahoja, čo tam po cícerkoch krvi. Aspoň budem vyzerať drsnejšie. 

V Trsteníku si dám aj vývar, ale asi to nebol dobrý nápad, lebo hneď za dedinou mi žblnkoce v črevách a musím odbočiť z trasy. Je to krátke a intenzívne. Ale na zvonici zvonia zvony, tak to má punc dôležitosti. Poviem si, asi znamenie, že je to posledný x alebo začiatok čohosi horšieho 🤔🤣🫣

Očakávam ďalšie problémy. Pre istotu rýchlo zjem 2 tablety čierneho uhlia a zapijem to gélom. Vyštartujem a teším sa na Buzet. Tam mám v dropbagu Fatru. Tá vylieči všetko. Ale nič neprichádza. Ako prišlo, tak odišlo. 

Zbeh do Buzetu je nekonečný, nedá sa to moc pustiť kôli kameňom, tak len tak čaptám a už chcem byť dole na ceste. Tento úsek mi silno pripomína Belove škrapy. Pozdravujem ho. V zbehu  zbadám jedného bežca ako sa prediera v húštine, odbočil skôr ako bolo treba. Navigujem ho na správny smer, chudák musel byť celý doškriabaný. Počkám naňho kým sa vyslobodí a už zbieham do dediny. Rovinka popri hlavnej ceste, prebiehajúce autá trúbia a ja mám obrovskú radosť! Som v Buzete, čas lepší ako minulý rok. Dokonca oveľa lepší aj ako predminulý rok. Pánečku! 💪👌 

Vysmiata vybehnem do stanu. Dievčatá mi ukážu môj dropbag, beriem ho a vykračujem k stolom. A koho to tu nevidím???? Mirec s Majkom si tu hodujú. Chlapi ako??

Hneď sa na nich vrhám a zisťujem ako im ide. Naložím si ryžu, naplním fľašky, naberiem jonťák a do oboch rúk jedlo.  Prezujem ponožky a vymením si aj tenisky. V zbehoch som už poriadne cítila priehlavok, tá elastická ponožka v Prodigio ma po 50 km už poriadne otláčala. Obujem moje milované Brooksy, sú síce na pocit tvrdšie ale asi to bude lepšia voľba ako riskovať útlak a problémy. 

Odtiaľto už idem spoločne s chalanmi. Mirkovi je zle, tak prispôsobíme tempo a ťapkáme ďalej. Slnko už je vysoko a začína poriadne páliť. To berie energiu. Ja jej mám stále dosť, navrhujem občas beh, občas chôdzu …. to mi prejde. Do kopcov sa snažíme stále dupať koľko to dá. 

Občas mi pohľad zablúdi dozadu a sledujem hrebeň, ktorý sme prebehli. Neskutočné je to. Prebiehame cez priehradný múr k ďalšej občerstvovačke: Butoniga. Vonku sú sprchy s vodou, poriadne namočím ruky, čelo, čelenku. Doplníme fľašky, berieme jedlo a ja nútim chalanov čo najrýchlejšie ísť. Tu Mirca napadajú hriešne myšlienky, že ho to nebaví, že ďalej nejde a tak…. hneď mu to vybijeme z hlavy! Ideme pekne spolu, čoby čo bolo. Do cieľa dôjdeme! A nejdeme sa tu opúšťať! Nechutí mu jesť, ale tak drme do kopcov, že vôbec nie je cítiť,  že je bez energie. Ja sa snažím spievať, natáčam videá, robím s nimi rozhovory …… Majo to komentuje: ,,keby mal Miro dlhšie palice, je po tebe ! Amen! 

Podľa profilu nás čakajú  už len minimálne výškové a niečo okolo 30km. Bežím, kráčam, bežím, kráčam a prepočítavam, do polnoci môžeme byť v cieli. Mám chuť na pizzu. Moje sny sa plnia na počkanie. V Buje majú záchranári svoju  a dajú mi ju. Mňaaaam. Chutila tak, ako nikdy. A mne chutí jesť. Dobré znamenie. Po 150km žalúdok nehapruje. Ďakujem bystrinke a fatre. 

Čakajú nás posledné km, monotónna rovinka, pole, lesík, pole, pole a lúky a kvákajúce žaby. A v diaľke, už ozaj blízko, svieti cieľ v Umagu! Oujéje✌️🤘

Míňa sa mi repertoár piesní, Majo už radšej dal do uší slúchadlá a Miro ten ide ako robot step by step. Ticho, tma, míňame pár bezduchých bežcov, občas nás obehne niekto zo stovky. 

V tme spoznávam Lýdu, kamošku z Prahy. Ide stovku. Spoločne zbiehame do mesta, prekeciame posledné km a v meste ju povzbudím nech už letí do cieľa. Ja ostávam s chalanmi a blížime sa do cieľa. Vďační, spokojní, všetci traja spoločne. Jedna ne/obyčajná stomíľovka, ktorá tak veľmi otestovala naše egá. Vďaka za spoločné chvíle, istotu v pochybnostiach, vzájomnú podporu v krízach a silu skutočného priateľstva. 

Veľa ľudí mi písalo, čo sa deje, prečo som spomalila, či mi niečo nie je - a naozaj mi nebolo nič, všetko bolo tak, ako malo byť. Zistenie, že je vo mne stále človek, že neprevážilo ego nad pokorou a rešpektom, že kamoši budú vždy na 1.m pred egom, je pre mňa oveľa dôležitejšie, ako lepší čas v cieli.  

Ďakujem chlapcom za spoločné chvíle, nezabudnuteľné zážitky (tie o vlajočkách  nebudeme nikomu hovoriť )  zdieľanú radosť v cieli a za prekonávanie limitov  ✌️👌💪

A áno, hetrik sa podaril! Tri roky, tri krát prvé miesto v kategórii, prvý rok celkovo 8m/ž, druhý rok 18m/ž, teraz 10m/ž

Staršia, skúsenejšia a vďačná, za všetko, aj za vás, že ste a prežívate to spolu so mnou 💜

Ďakujem všetkým za podporu, za správy a motiváciu. Veľmi si to vážim. 

Ďakujem @slovakultratrail za možnosť reprezentácie.

Ďakujem @dynasport Prievidza za spoluprácu a podporu. 

Ďakujem @rossignolslovensko za spoluprácu a podporu.