Dolomiti Extreme Trail 2022

Obyčajne napíšem dojmy z preteku bezprostredne po, teraz mi to akosi trvalo dlhšie..... neviem ci sa už ozaj nehlási staroba, lenivosť, alebo ,, all in one,, 😟😏😏

Rozhodnem sa, že to napíšem rovno do blogu, ale samozrejme zabudnem heslo, tak okamžite volám Peťke-Troška Bežká , reku ženo zachráň ma. Ona totižto vie všetko...☝

Navarím liter čaju,  fit and slim a idem na to!

Na toto dobrodružstvo ma oslovil Rado Harach, toť najvyšší šéfko Slovak Ultra trailu. V ponuke bola trasa 72km tak som chmatla po nej. Na tú dlhšiu sa vybrala Lenka Sent. Aj som jej počala trošku závidieť, ale parametre tejto mojej ma upokojili.

V zime som sa viac venovala skialpu ako behu, ale počítala som s tým , že v marci už snehu nebude a ja budem môcť búšiť kopce.....noooo máš to vidieť :( Snehu bolo ešte v apríli požehnane. Objemová príprava mohla začať. Mne moc nesedia krátke, rýchle, tempové behy - neviem to behať a ani sa o to nepokúšam radšej / či by mi to aj neuškodilo : heheee 😀, takže moja príprava pozostávala z dlhých, pomalších behov. No a toto ma naozaj bavilo, prebehla som blízke a širšie okolie, vymyslela som si rôzne behy cez chotáre, kopce, doliny.....

Termín sa ale blížil a nám stále nebolo jasné ako sa tam dostaneme. Mne sa moc šoférovať nechcelo a Lenka auto nemala. Vďaka sociálnym sieťam  a Erikovi Hubnerovi som sa dostala k Marekovi Pracharovi, ktorý hľadal niekoho, kto mu bude robiť spoločnost v aute, on bol tiež prihlásený na 100km trasu 👌 Dve esemesky a jeden telefonát a všetko bolo dohodnuté. Erik vďaka ti zaňho. 

Všetko potom prebehlo v pokojnom móde zháňania potrebných veci, dokúpenie chýbajúcich a balenie. V práci som si pre istotu zobrala aj deň naviac, nech nemám tlaky na hrudi v deň odchodu 👀👀

Všetko pobalené, doma stíham upiecť lekvárové buchty na cestu, navariť obed , upratať, dokonca v tescu ma oslovili krásne kvietky- filajové klinčeky, nuž beriem aj tie a zasadím ich.....raz darmo, som žena činu!? Ci? 😉....ohohooooo, zabudla som ešte kozmetiku....príprava musí byť po každej stránke, nepodcením ani túto....var nás hádam aj budú fotiť, nech nevyzerám ako Marka z Hornej Dolnej. 

Rýchla rekapitulácia povinnej výbavy a zisťujem, že mi chýba blikačka na ruksak, cas:16:45, volám do Adamšportu....Janka radí, našla čosi, sadám do auta a frčím .....16:55 stíham.

V tento moment ale končím s pozeraním a dumaním čo ešte treba, lebo ma to iba zneisťuje. Presvedčím samu seba, že mám všetko čo mám mať a čo nemám, nepotrebujem 💁

Rýchlik má odchod 2:06  stíham na 2 hodinky aj zdriemnuť. Budík nastavený na 1 hod, rýchle popolnočné raňajky a vyrážam do hlbokej , v tú chvíľu ešte netuším, akej dlhej noci ......

Vlak mešká trápnych 100 minút. Čakám pol hodiny, hodinu, hodinu a štvrť, trpezlivosť ruže prináša, si hovorím 😠....mešká  120 minút WTF??? To teda pekne začína, volám domov, potrebujem odvoz do Žiliny, odtiaľ by sme mali stíhať spoj do Ba......😬 Vo vlaku pohoda , klídek , tabáček......vodorovná poloha a relax až do Ba....nie, nie... v Trenčíne sa vrúti korpulentná dáma a zvučným hláskom ,, jemne,, _ rozumej 300 decibelov zašvitorí: haloooo, slečny haloooo, je tu voľnééé............za tú  slečnu jej to odpúšťam 😁😁

Z Blavy už ideme pohodlne autíčkom s Marekom. Identifikujeme ho podľa auta, keďže ani jedna ho nepoznáme . Cesta krásne ubieha v konverzačnom rytme, keďže on už na DXT bol, snažím sa zistiť čo najviac informácií.....tuším, že to bude pecka. A teda aj bola!!!

Prichádzame do Val di Zoldo, v mestečku už vládne športový duch, prichádzajú bežci z rôznych krajín na prezentáciu. Schmatneme bežecké batohy a ideme na to!!! 

Vydáme sa na cestu do kempu. K miestu štartu to máme cca 2km, ideál. Postavíme stany, Marek ho má samozrejme rýchlejšie, je šikovnejší ako my dve. Ale aj nám to ide od ruky. Stan stojí! Najkrajší, slniečkovo žltý od Lenkinho kamoša, ktorého ja nepoznám /tisíceré díky ti kááámo/......muchy, osy, včely v ňom mali raj - ale my sme našli spôsob ako ich oje....prekabátiť 😵

Čaká nás prechádzka mestečkom, ochutnáme miestne pivko, pizzu, sledujeme pretekárov, mne pripadá každý namakaný, baby krásne, štíhle, to iba ja mám nohy ako závodná kobyla .....hijóó 🐎

Dnes je dôležité sa dobre vyspať, tak odchádzame do kempu a zahájime dlhý, kvalitný spánoček. Oceníme ho ďalšiu noc.

Dopoludnia sa vyberieme na malý výlet. Marek nás zavezie na miesto, kde trasa križuje s hlavnou cestou, je to na cca 52km, prejdeme si kúsok trasy a už sa tešíme kedy to tu počas behu uvidíme. Všade navôkol sú prekrásne hory, dominantné skaly, nevieme sa nabažiť tej krásy. 

Deň ubehol ako voda, Lenka a Marek sa chystajú na svoj štart o 22. Ja mám kopu času, ležím a meditujem v stane. Snažím sa ešte poriadne najesť a piť. 

Až sem dolieha atmosféra zo štartu, závidím im, že už môžu ukrajovať km.

Mám dosť času na vlastné myšlienky, pokoj mysle a prípravu .....taký predštartovný pokoj som vari nikdy nemala. Mojím cieľom je prísť šťastne a zdravá do cieľa. Plán do 15hod, tajne dúfam, do 10 miesta žien.....skromnosť mi nechýba 😂😂😂

Na štart idem sama, pripojím sa k bežcom čakajúcim na shuttle bus.  Na mieste štartu už vládne pravá športová atmosféra, hluční Taliani, veselá hudba, vystrojení pretekári dávajú tomu ten správny šmrnc. Teším sa. Dlho som taký pocit nemala. Na štarte sa pri mne zjaví Bejka, skoro odpadnem koho to nevidím, poznáme sa z Maratónu Pohronským Inovcom, tam som ju strašne chválila ako bežala kopce, obehla ma ako nič....ďalší dôvod na radosť , svet je malý! 

3,2,1...štart.....je to naozaj tu....ja bežím DXT , žiadne veľké emócie, iba radosť. Bežím v prvej tretine, hodiny ukazujú tempo okolo 4 min/km, tak sa hamujem.

Po 4km je prudké a nie jediné stúpanie tej noci. Ja sa teším na východ slnka, neriešim tempo, km, nič. Moja myseľ je sústredená na sledovanie exponovaného, technického terénu. V noci mám oči všade, nechcem, aby ma kdesi už v úvode vytriaslo na skalách a koreňoch. Pripadám si, ako keby som bežala doma, vo Fatre, niektoré úseky mi veľmi pripomínajú chodník na Choč, Sidorovo ....toto sú Dolomity?

Východ slnka sa blíži a my sme vyššie a vyššie.....a tam už jsou ty panoramata. Slnko opiera svoje mocné trblietajúce lúče o skalné masívy a to je pohľad, to musíš zažiť. Cítim sa ako znovuzrodená. 

 

Fotky ale nič moc, umocním to v pamäti. Na tieto momenty budem dlho spomínať. Milujem takéto rána. Cesta ubieha ako nič, občerstvovačky sú preplnené skvelým mixom rôzneho jedla, zobem všetko možné, miešam syr, hrozienka, papáju, chleby s džemom...

Na jednej stanici sa stretávam s Ivom Budzelom, poteším sa, ide ako raketa, aj keď na 10 km vyvrtol členok.....obdivuhodný výkon v tom stave toto dať!! A ešte s takým luxusným časom. 

Slnko sa dvíha, teplota stúpa, mňa zahrieva ako kurča pod lampou. Oči sa pasú pohľadmi a duša krochká blahom. Moje telo funguje ako má. Dostávame sa pod masív Civetty, prebiehame snehové polia, technické pasáže,  naťahané laná, reťaze- tie ma bavia najviac....cítim sa ako Alenka v ríši divov. Chlapov klepe, mňa to teší. 

Najviac mi dala zabrať zjazdovka, vykrtiť sa ňou až na vrchol, potom akési esíčko zase hore. Tu hodiny ukazujú, že som úplne mimo trasy.....zneistená, ale nepripúšťam možnosť, že by som mohla byť aj kdesi inde ako na trase. Viac ľudí má rovnaký problém.  Až po 55km mám divotvorné krútenie v črevách a ako na takmer každom preteku musím hľadať útočisko v kriakoch. Prikážem si, že raz a dosť!! Múdre telo pochopilo, síce až na druhý krát.... ))

Posledné km ubiehali  a ja som tušila, že cieľ je nadosah. Pod posledným stúpaním ma rozosmial nápis : If you want to cry, cry now 😏😙 Kopec ako Sidorovo, leeen.....2x dlhší. No čo už, poviem si, život je boj a zabojujem naposledy. Viem , že z kopca je to už iba 10km a iba dolééééééééé.  Z výšky zamávam horám a snažím sa letieť dolu. 5km od cieľa ma naštvali hodiny, bo zase raz umreli.....vyšmátram nabíjačku, kábel hľadám ako ihlu v kope sena a teším sa na záver. 

Ten si užívam ako ultragalaktická hviezda. Trochu smútim, že je koniec......ale som na seba hrdá, že som to dokázala. Už z diaľky počujem svoje meno: Mária Kubová terza classificato assoluto femminle. Talianom nerozumiem ani trt, ale pochopím, že som tretia žena v cieli....teším sa ako blcha. Neuveriteľné, sama tomu neverím .....ale som prešťastná. 

Teším sa na Lenku, tá prichádza ako tretia žena na 100km trase, išla ako raketa. Obrovský úspech. Toto drobné žieňa ešte porastie do ultragalaktického neba, ako by povedala Katka 👌

Gratulujem aj Marekovi Pracharovi za úžasný výkon a aj všetkým / Bejke, Adrianovi, Ivovi, Marekovi.../ , čo tento pretek absolvovali a úspešne skončili v cieli. Poviem vám, bol to masaker, ťažká, technická trať, kopce, zbehy, kopce, zbehy a naklonená rovina....minimum asfaltu, naberte odvahu a choďte opáčiť chuť talianskych dolomitov. Zachutí vám , tomu verte!

Cesta domov bola príjemná, trochu smútočne ladená, že opúšťame tak krásne miesto. Ja však verím, že sa tam ešte raz vrátim. 

Kúsok od hraníc so SVK sme boli bezprostredne svedkami hroznej autonehody, vyletela som ako struna z auta, zistiť čo a kto potrebuje pomoc. Pohľad na krvácajúceho muža v bezvedomí, ktorý nedýchal, mi dal ohromnú facku života. Po rýchlom zhodnotení stavu, zdvihnutí brady začal dýchať, keďže bol zakliesnený čakali sme na príchod hasičov, záchranárov....ale dýchal, už dýchal....stačilo naozaj tak málo. Podvihnúť bradu. Jeho osud vzali do rúk erudovaní záchranári. Ja verím, že aj napriek ťažkým zraneniam ktoré mal, žije....držím mu veľmi palce. Čas sa zastavil aj nám, ostatnú cestu sme šli mĺkvo, v hlavách myšlienky o ľudskom osude.  Užívajme si život, ale neriskujme.🙏V aute veziem trofej, ale ja viem, že tú najkrajšiu trofej  mám v srdci....na ten nádych a to rozdýchanie si budem pamätať navždy.

Ďakujem Slovakultratrail za možnosť reprezentovať a zúčastniť sa preteku.

Ďakujem Patrik Lupták a Adamšport  za podporu, výživové doplnky, športovú výbavu.

Ďakujem všetkým mojim doma, mojej setre Ive, ktorá to celé sledovala , v noci nespala: ty si najväčšia pani!! Kamošom a vám všetkým za podporu a fandenie.