Salomon Hungary Ultra Trail 111km/46oo v.m.

Nápad ísť behať do Maďarska vznikol akosi spontánne, termínovka poloprázdna, tak ako hlava, nuž sa človek vedome nevedome poprihlasuje na kadečo možné. Potom zabudne, ale organizátor sa včas pripomína mejlami. Tie statočne ignorujem. V domnienke, že je štart piatok v noci, naplánujem voľno v práci tak, aby som mohla pondelok nastúpiť. Ubytko booknuté, spoločnosť tiež,dohodli sme sa s Jankou Žuffovou, že pocestujeme spoločne a tak spokojne prežívam jar. Nestresujem sa ani behom, beriem to ako dobrý, dlhý mentálny tréning. Či bol dobrý neviem, ale dlhý a mentálny to áno!!! Týždeň pred plánovaným odchodom sa mi dejú zvláštne veci. Najskôr dojebabrem garmin radar(200 eur v péčku) štve ma to, ale keď nejde o život, nejde o nič! Aj tak prerevem celú noc, spuchnutá idem do roboty a snažím sa skoncentrovať, lebo viem, že ak už raz čosi doje...nikdy si nebuď istí, že sa to tým skončilo. Všetko sa vždy tromi násobí. Do tretice všetko dobré, ale platí to aj o zlom. A tak si akosi intuitívne ,,konečne ,,, študujem mejly HUT. Ako čítam tak čítam, štart je sobotu o polnoci. Zo 3 mesiace som dátum vedela, ale bola som blondínovsky v tom, že je to preklep. Načo by sa štartovalo zo soboty na nedeľu, všetky riadne behy sú takmer štandardne z piatka na sobotu. Netuším, že pondelok majú voľno a tým pádom, je to takto odjakživa.Pre mňa je to mega prúser. Pondelok musím byť v službe. Idem, riešim! Ako Gizka. Volám, píšem, mením, vybavujem....potrebujem pondelok voľný deň, výmenu služby. Za hodinu vybavené! Aj som si pripustila myšlienku, že ak toto nevýjde, ostanem doma a serem ja na maďare. Spokojnučká ako všetko klape, v prestávke medzi lejakmi mám túžbu ísť si zabehať. Rýchlo sa oblečiem, obujem, krátko premyslím, či obujem staré, alebo zabehnem najnovšie črievice= Hokka one mafate speed 4. Obúvam, vybieham....počasie ako lusk. Predtým si ešte dám akúsi špecialitku, ktorú nám daroval Slavo : pre ženy, na zvýšenie výkonu s jahodovou príchuťou. Zamiešam, vypijem a idem, nech to stíham ešte pred ďalším lejakom. Po 2km mi krúti v bruchu, musím 2x kakať. Hneď píšem Slavovi, že zapísalo, ale iba črevám :(

Dám tomu ešte šancu, vyskúšam to indy. Snáď už nebudú ďalšie pindy. Pred bytom sa vyzúvam, a pozerám ako puk....čo mi to už práši??? Jedna noha obutá stará, deravá teniska, druhá....nová črievica. Poviem si, do tretice všetko dobré....kruh sa uzavrel.

Už sa iba sústredím na pobalenie vecí, prípravu batožiny a čakám na odchod, do ničoho sa nepúšťam, nech nedokefrím aj to. Z rk nakoniec odchádzame až piatok poobede. Cestujeme spoločne s Jankou Žuffovou. Cestu si predľžime zlým odbočením. Berieme to s humorom, máme to ako poznávací zájazd. Do Szentendre prichádzame okolo 7 večer. Malebné mestečko nás láka svojím pokojom a krásou. Hneď sa vydáme na prehliadku. Pokoj, čistota,história na nás dýcha z každého rohu. My sa nevieme vynadívať na tie rozkošné uličky, námestie, kostoly, promenádu pri Dunaji. Do neskorého večera sa túlame uličkami mesta. Máme kopu času, zajtra máme celý deň na oddych.

Zobúdzame sa do krásneho slnečného dňa. Vyrážame na ďalšie spoznávačky. Slnko páli, mne celkom slušne spálilo ruky. Mrnčím, obávam sa čo bude v noci. Janke sa tam páči, obzerá kroje, košele v miestnych obchodíkoch. Sama doma také šije. Nie také, ona šije oveľa krajšie! Ešte krátka prezentácia, v stánku sa zvítame s managmentom SUT. Berieme čo núkajú, radleriky do ruky a ideme obzerat expo. No a poškuľujeme po bežcoch. Vyzerajú riadne ultra, všetci. Lenže čas sa kráti, treba sa najesť a oddýchnuť, bo nás čaká dlouháááááá noc. Pred polnocou vyfintené, napakované batohy povinnou výbavou vyrážame na štart. Postretáme kopu svk bežcov, tak v debatkách ubieha čas. Ja zapnem hodiny, ako inak na blondínu už o 23.42. Trochu nervačím, snažím sa nájsť kohosi s corosmi....iba sa chcem uistiť, či to mám správne. Sa šeci tvária ako Killian a majú ma v paži. Oukej, naladím sa na pokoj, kľud.....oni mi isto dáku cestu ukážu. Nastrojení, naspeedovaní, ešte všetci s úsmevom počítajú három, kettó, egy.....vyrážame do noci.

Noc ubieha super, ide sa mi parádne, teplo primerané....ani zima, ani teplo. Tak si veselo bežím, čelovky svietia, dokonca aj mesiac si to s nami užíva. Na 12km kŕče v bruchu, viem, že je zle, musím zkapriť do kriakov a uvoľniť tlaky. Rachotím ako Zetor25, jóóój ale ako sa mi uľavilo. Frčím spokojne vpred. Prvá občerstvovačka núka iba vodu. Dotankujem, poďakujem a cupitám. Úfam sa, že na tej ďalšej už bude aj nejaké papaníčko. Ale bolo viete čo?? Figa borová. Chlapík ma núka gélom, chmatnem preistotu aspoň ten. Viacerí sa pýtajú, kde je jedlo...krútia hlavami, čože by ste chceli, tu máte gély. Berte a bežte!Mne ponúkne fantastickú tyčinku americky mluvící bežec. Aj sme čo to prekecli, ale nie som si istá či obaja vieme o čom. A či o tom istom???? Lebo keď som mu povedala, ze som zjedla dve snack, asi to vyznelo ako snake...pozeral na zem, aj čosi hovoril, ukazoval prstom a mne až potom doplo, že asi myslí had, črviak, chrobák.....už fakt neviem čo som mu to a hlavne ako vyslovila. Preistotu som mu ubehla. Nádhernými lesnými cestičkami, chodníčkami, lesmi, lúkami nám ubiehali km. Ubehla noc a nás vítal krásny východ slnka. Ružová guľa sa rýchlo dvíhala nad horizont. So slnečnými lúčmi prišla nová energia.

Ten úsek bol doslova čarovný. Pomedzi listnatý les, kľukatými chodníčkami zbeh do Pilismarót. Konečne plný stôl pochutín. Hladná som ako vlk, beriem zo všetkého, podolievajú mi fľašky, aj chcem pokecať, ale to ako s tatármi....ani jedno ti to nevie po slovensky. S úsmevom mne vlastným, ďakujem za všetko a pokračujem. Stále mám dosť energie, nohy idú ako majú, ani kríza žiadna, hlava spokojná, žalúdok tiež funguje. Krochkám blahom, ďakujem telu svému, že to takto na pohodku dáva. Slno sa dvíha, teplota stúpa.....to mi trochu lezie na nervy, cítim, že ma poštipkávajú ruky. Mám pľuzgiere, napučenie ako hrachy. Ani čím natrieť, ani čím zakryť. ...no to bude vyzerať večer. Desím sa toho. Ale slušne to vytesňujem z hlavy. Veď opálená na debila už som, už horšie nebude. Kdesi v okolí Lepenca ma obieha Janka, valí si to dole ako guľa, dokefrili sa jej hodiny, tak nevie koľkí km míňame. Prebiehame údolím Lepence, aspoň tak sa mi zdá, že sa táto časť volala. Tento úsek mi pripomínal tiesňavy, dole roklina, potôčik a po krajoch chodníček. Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí tam bolo na výlete. Myslím, že tu niekde sme vybehli na hrebeň, krásny skalný masív,ktorý ponúkal úplne dokonalé výhľady. Síce miestami štvornožky po skalách, ale potom už iba nádherne behateľný úzky lesný chodník.....pripomínalo mi to Tlstú, Ostrú alebo Súľov. Tu už som cítila ako mi pripeká na hlavu a štartuje sa bolesť. Čakal nás Visegrád. Na jeho vrchole sa nachádza hrad. Vedie k nemu krížová cesta. Tú som ja akosi nevnímala, už ma dobre žulo v tom teple. Stúpajúc hore, zrazu za mnou známy hlas....ahoj Majka, Jožko Matz z Born of trail. Neverím vlastným očiam, teším sa že ho stretávam. On ide 50km trasu, búši ju ako drak, trhá skaly v chodníku, tepy do výšin nebeských vypeckované....úročí, čo natrénoval. Perfektne si to valí. Urobí mi foto, doteraz neviem kde sa podelo, bo ani obraz ani zvuk....hmmm, teraz ma vlastne napadlo, či si selfie nerobil otočený ku mne a ja hneď zuby vycerila, v domnení, že to mne chce dáku fajnovú, takú akčnú, dramaticky kompozične vyváženú urobiť. Tak vám poviem, nikdy never všetkému čo vidíš!!! Išlo by sa dobre, keby to slnko toľko nepálilo. Ruky už mám ako rak a hlavu ako prevarené držky. Bojím sa, že dostanem úpal a kdesi ma vykotí. Pijem veľa vody, jontu a coly. Kde sa dá, omáčam šilt do vody. Niektoré mláky ma pokúšajú odpiť si. A už sa mi akosi ani tak rýchlo bežať nechce. Hlava mi duní. Našťastie za zjaví Vašek. Prihovorí sa mi a už spoločne cupkáme a ja vytesňujem tie blbé pocity, ďakujem panbožkovi zaňho. Už sa mi tam chcelo aj poležať v tráve, pospať si a či a kedy by som došla do cieľa, by veru bolo otázne. Najskôr som ho priteplená nespoznala, ba vlastne som ho naživo videla po prvý raz. Potešená milým stretkom, obžívam, neležím v tráve, ale držím s ním krok. Bežím! Asi ho aj brzdím, ale držím sa ho ako kliešť :)))) Spoločne sme poomieľali naše životy, ďalšie výzvy, termíny a trasa sa krátila. Posledné dva výšľapy boli ukážkovým príkladom, že i na maďaroch majú štipľavie kopce. Podľa mňa to nebolo nič hrozné, dva prudšie, nie dlhé výšľapy, ale po nabehaných 100km už dali zabrať všetkým. A po nich 6km zbeh. Odmena. V zbehoch som už cítila stehná, ale bola som šťastná, že aj napriek úpalu a únave dokážem bežať. Alebo čaptať? :)))

Vašek sa robehol v ústrety cieľu a ja som šmatľavo skúšala bežať za ním. Nebol podstatný čas, dôležitejšie pre mňa bolo užiť si aj ten nepríjemný asfaltový úsek, tak som prepletala nohy a tešila sa na záver. Mestečko bolo plné povzbudzujúcich ľudí, za hlasného pokrikovania hajrá, hajrá, maría...som bežala do cieľa. V cieli ma zachránil mokrý uterák a liter vody. Ešte do večera mi bolo divne z toho prehriatia tela. Ťažko sa veru adaptuje na také horúčavy nám severanom. Našťastie som neskončila ako mnohí v sanitke na infúzkach. Maďarsko je krásne. Tento pretek vďaka svojej dľžke mi ukázal mnohé nádherné miesta, pamiatky, rokliny. Ľudia sú milí, úslužní, pohostinní. Aj langoše majú lepšie ako u nás. Iba ľutujem, že som nevyskúšala haláslé. Aspoň je dôvod, zopakovať si výlet. A na to sa veru teším už teraz. Pretek som skončila ako 8.žena a celkovo 52.miesto Ďakujem vám všetkým za podporu, ste super, že zdieľate tieto dobrodružstvá so mnou, fandíte, držíte palce a úprimne sa tešíte z výsledkov. Ďakujem SLOVAKULTRATRAIL za možnosť reprezentovať Ďakujem ADAMSPORT RK za podporu Ďakujem BUFF_pl za podporu