Nízkotatranská stíhačka -stihnem, či nestihnem????

Ja sa vždy poprihlasujem na zaujímavé preteky, bez ohľadu na termín. Potom často zistím, že dve stovky sú ,,iba,, 2 týždne po sebe. Našťastie to zistím neskoro, alebo na podnet kamošov: To ty ideš MF a NTS????? Nóóó, idem, a čo? Veď to je krátko po sebe.....hmmmmm, chrobák v hlave sa zobúdza a začína pracovať, vnucuje mi, nechoď, to sa zničíš, nebudeš vládať....a podobné, môjmu zmýšľaniu v ten moment neprijateľné nutkavé myšlienky. Lenže, oni nevedia, že ja nie som z cukru a žiadna bábofka lenivá. Uspokojujím a nastavím sa tak, že ak aj nestihnem limit, bude to aj tak super, krásnych 50km bude tam!! Dokonalá sobota, stretnutie s kamošmi, zjem čo mi bude chutiť, Juro sľúbil odvoz na Donovaly, papaníčko v cieli .....a to sa mi velice páči. Nehádžem flintu do žita, teším sa na krásny, horúci deň. Deň Dé je tu. Júlia Batmendy mi dovolila prespať pri nej, v hoteli Telgárt, kde zastal čas...tak sa teším, lebo spať s pisateľkou, rekordérkou Cesty hrdinov SNP, to už teda je čo povedať! V práci mám ešte 24-ku, piatok ráno prichádzam domov, plán je istý! Navariť, upratať, zbaliť veci a trieliť do BB. Spravím božský ryžový nákyp ala Lenka Hošeková, polievočku a hajde baliť. Nahádžem pol skrine na postel a triedim. Obsah batoha nepustí. Čo nebudem mať, nebudem potrebovať. Základ, je mať povinnú výbavu, ostatné ma netrápi. Teším sa na stretká s kamošmi a na ten nekonečný hrebeň. Nízke tatry milujem, tie dokonalé scenérie, pohľady do dolín .....často tam chodím, cítim sa tam ako doma. Z BB ma berie kamoš Janko, cesta rýchla až do Telgártu rtozoberáme taktiku behu. Teším sa na beh, noc s Julkou, večeru a pokojný spánok. Všetko ide podľa plánu, okrem večere. Peťka nás nahovorí ísť do super podniku v blízkosti viaduktu, čo mimoriadne ocením, reku obzrem ho aspoň, pokochám sa a popri tom navečeriam. Ani jedno ani druhé nebolo. Viadukt ďaleko a hen, že už nevaria. S dlhými nosmi hundrajúc odchádzame do povestnej, pizzasračkoidnej / nazvala som ju tak preto, lebo onen jeden rok NTS mnoho účastníkov po tejto večeri malo na druhý deň akiesi takieto problémy/, evidentne jedinnej pizzérie v tomto prekrásnom kraji, kde zaspali dobu. Tam už to predpretekovo vrie. Do posledného miesta zaplnené, rýchlo objednávame pizzu a pivko. Ja chcem ísť čo najskôr spať, dospať noc v práci. Vraciame sa v družnej debate na hotel, ubytované sme v socialistickom hoteli, kde je v tábore asi 500 teenagerov, ktorí si na tento deň vymysleli diskotéku. Odmietneme pozvanie i keď hity,,,, kde si včera bol....dlouhá noc,,, nám urobia poriadnu náladu. Zaspávam s hitmi 80-tych rokov a v myšlienkach ich vraždím. Pocit ďalšej nevyspatej noci ma dráždi. S Julkou preberieme radosti a stasti života a tešíme sa na ráno. ,,,kde si včera bóóóól, tuc, tuc, bum, bum.....pod perinou sa vlním v rytme i nerytme a chcem byť na ten moment hluchá. Ale noc bola krátka , prerušovaná častým budením. Ráno rýchlo dobalenie vecí na štart, dropbag a vyfintené už vykračujeme pravou nohou vpred.

Na štarte sa stretáme mnohé známe tváre. Táto časť sa mi páči najviac, potom sa to už roztrhá a niekoho už ani v cieli nezastihneš :) 3,2,1 a je štart, ja si idem v klídku, nechcem sa plašiť, plán mám istý a toho sa aj držím, nechcem v kopcoch fučať ako lokomotíva, takže dnes si posledujem tepy a dych. trasa bude zážitková......potajme sa aj pristihnem pri myšlienke, čo keby som nestihla limit a teším sa ešte viac. Bežkáme spoločne s Jančim, hore na Kráľovu ho2u mi ufrnkne a už ho neuvidím až na každej ďalšej občerstvovačke Ja si užívm výhľady, ktoré zase na holi nie sú, bo hmla, hmla a fučí. To mi ale vôbec nevadí, skôr už cítim hlad, tak sa teším na vrchol. Tam sa napijem, beriem do rúk chleby a zdravím známych bežcov tentokrát pomáhačov, Martina Detvaja a spol. Takéto milé stretnutia vždy potešia a dajú silu. Rozbehnem sa dole ako zmyslov zbavená. Teší ma, že nohy mi idú ako majú, s dychom vystačím, tak si trielim dole kopcom hlava nehlava.Popredbieham mnohých chalanov, čo ma teší a máme z toho ohromnú srandu všetci. Oni nechápu ako sa nebojím, ja nechápem ich, že čo nechápu... Táto časť hrebeňa je málo navštevovaná, ale mne sa páči aj napriek tomu, že je núdza o výhľady. Veď sa ešte nakocháme dosť. A aj nakrochkáme a ja sa veruže aj nastonkám v závere. Dlhú časť bežíme spoločne s Jurajom, s ktorým som dobehla Štefánika a pospomíname aj na to. Vyšlo slnko, hurá, leto....ja aj keď teplo môžem, po pár hodinách mi začne vadiť, lebo musíš stále piť, no a potom čúrať a zase iba piť, piť, čúrať, čúrať. Ešte že pomedzi to sú bufety s lákavými pochutinami, i keď palacinky tento rok pri Andrejcovej neboli a na tie som sa tešila fest. Počas behu som si spomínala na ročník, keď sa bežala iba táto polovica. Mnohé úseky sa mi uložili v pamäti, mnohé sa mi zdajú úplne iné. Ale stále je tam všetko krásne, smreky, čučoredie a bujará vegetácia vďaka ktorej mám plný nos, ale spokojné srdco. Dosť rýchlo ubiehajú km, ja sa neviem nabažiť tej hôrnej krásy a teším sa na čertovicu. Tá sa už črtá v diaľke a ja sa neviem dočkať riadneho jedla, redbulu, gumených cukríkov a nevierm sama čoho. Mám na všetko chuť. Tam ma vítajú Lucka Dančiši a Tinka Magová, Radko Harach zahlási Majka bežíš ďalej....to ma trochu prekvapí, lebo plány som si ja už robila kadejaké, že ako ja budem v Kamzíku večer pivko piť, že ako sa pojdem do Hrabova namočiť, alebo že natajnáša ešte dám kus hrebeňa a zbehnem do Lupče a zaklopem Hošovcom na okno....no nič normálnô ma v tom teple nenapadalo. Normálnô je pre niekoho nenormálnô, pre nás pobehajov tatranských je to trebárs aj takýto trošku dlhší beh.

Posedkávali si tam a kŕmili sa tam moji spolubežci Janko Murgaš a Majo Poláček. No kedže mne oznámili tú správu, že treba ísť ďalej, zavelila som obom, vstávať a ideme. Chcela som byť na Ďurkovej zavidna, je to moja obľúbená a možno aj najobľúbenejšia časť Nízkotatranského hrebeňa. Stále sa mi išlo dobre, nohy boli ok, síl bolo ešte stále dostatok. Vymotkali sme sa po zjazdovke na vrchol a čakal nás prekrásny hrebeň s výhľadmi na Vysoké, Západné Tatry, doliny....to bola radosť tam byť. Čakala nás Štefánička a frekventovaný hrebeň až po Chopok. Pribúdalo turistov, SNP-čkárov, tým som fandila ja. Boli perfekní, s natrieskanými batohmi uskakovali z chodníka a tlieskali. Keď mi povedali, že sú na trase už 20 dní, tak som ich obdivovala ja. Rešpekt každému, čo to dá. A keď budem veľká, dám ju na jeden šup aj ja!! To len bude radosti....:)

Na chopku bolo veselo, konečne nejaká hudba v pozadí, tak som im trošku urobila náladu a zanôtila čosi, len už radšej nepamätám čo to bolo. Poobskakovali ma zase ako hviezdu, naplnili fľaše, žalúdok, ja som do vrecka napchala drobnosti / stále neviem, načo to tam škrečkujem, lebo to nikdy nepojem a doma potom ešte týždeň omrviny trúsim/. Za Chopkom si dávam pozor ako bežím, tu som si raz zlomila nos a dopadla som dosť zle, tak opatrne pohľad upretý pod nohy a vnímam krásu chodníkov.

Takto nechceš skončiť, to raz stačilo!...foto na výstrahu! Tu nie je núdza o výhľady, kamzíky si nás obzerajú, ideme všetci traja a spoločne sa ťaháme dopredu. Chceme prejsť čo najviac za svetla. Míňame Dereše, Sedlo Poľany...ani sa nenazdáme a sme na Prašivej. Z nej už iba zbeh na Ďurkovú, od rána si opakujem, že k nej po zelenej. Chcela som si to aj napísať na ruku, predsa už som staršia pani s chabým rozumom, ale Julka mi to vysvetlila po svojom: NA ZELENU MOZES!!! Poznám tam kazdý meter, ale tie farby v tom zápale bežeckej vášne sa ti môžu kadejako pomotať v hlave. Dobre poradila, trafili sme na prvý šup! Na chate veselo, 100 chatujúcich, pokúšajúcich sa prehovoriť nás na 3P: pivo, páľenka a tretie P veru neviem čo bolo. Pokoj to nebol, to viem určite. Radšej som sa rýchlo pratala, lebo by ma nedajbože prehovorili a mňa by s mojou slabou povahou aj ráno našlo. Z chaty sme už vykračovali styria, pridal sa k nám ďalší bežec. Hore kopcom už som začala riadne cítiť stehná, bola som rada, že to neprišlo skôr. Po masakri Malofatranskom spred 2 týždňov telo ešte poriadne zregenerované nemohlo byť. Pred nami Zámostská, Latiborská, Košarisko, Chochule a Prašivá .....našťastie ešte stále bez čeloviek. Ocitáme sa v záplave ružovo sfarbenej oblohy so zapadajúcim slnkom. Nevieme sa nabažiť toho pohľadu, vyťahujeme mobily a fotíme nebeské divadlo. Pod Chochuľami nás oplieska studený vietor, fučí z každej strany, vyťahujeme čelovky a bundy. V diaľke za nami svietia čelovky bežcov. Sme vďační, že sme to bez nich potiahli až sem. Pozaťahujem zipsy na bunde, kapucňa na hlavu a už chcem byť v Hiadeľskom sedle. Viem, že nás čaká nepríjemný zbeh z Prašivej. Prašivá sa ozaj stáva Prašivou, každý ju v tomto mieste preklína. Aj mi jej je ľúto, lebo cez deň je ozaj pekná. A aj zbehnúť sa celkom slušne dá, len si musíš vidieť pod nohy. Tu už aj nohy statočne unavené, terén vrtkavý, miestami exponovaný, treba ísť na istotu. Zdravie je dôležitejšie. My dole a svetlá nám oproti. Saška ide oproti kamošovi, tak je to ešte veselší zbeh.

Ako dve rapotačky preberieme možné aj nemožné, cesta tak skvele ubieha a ani sa nenazdáme a sme dole v Hiadeľskom sedle. Tu spomeniem, ako ma na jednom ročníku teraz už nebežeckého preteku Nonstop beh Nízkymi Tatrami kruto bolelo pol hlavy. Lebo ja trdlo makové som bola štvrtok trhať zub, no a hádam ja nenechám prepadnúť štartovné, pôjdem .....počas behu snežilo, mrzlo, vetrisko a mne takmr odletel dekel z hlavy. Porážka sa ku mne blížila, našťastie ma iba postrašila a zrejme si vybrala ľahšiu korisť.... Aaaaaale tu ma čakali najsamväčší pobehajkovia, jogoškovia Andrejka a Janíčko .....tu počalo obskakovanie, núkanie, nalievanie....len ako som si všimla, tak v tejto jame, akosi už nechutilo nikomu, mnohých ohýňalo ako luk a aj mierne čľapoty spoza kriakov bolo očuť. Ja som z práce vytrénovaná na kadejaké zvuky a počiny, ale toto ma isto preľaklo. Nerada by som sa na poslednom úseku ohýbala v chrbte, nebodaj chutnými pokrmmami natrávenými žalúdočnou kyselinou kŕmila lesnie zvery. Poviem si, že pojdem ďalej ako traktor, šup, šup hore na Kozí chrbát a potom už iba ľahúčko dole ..... A tak aj je. Počúvame zvuky lesa, chýr o strete s macom sa už dostal aj do našich uší, tak pozorujeme okolie a čakáme na zázrak. Šanca je mizivá, lebo je hlboká noc, isto kdesi drieme. Prebehneme lúčkou a pred nami svetlá - svetielkujúce mestečko, Donovaly máme ako na dlani. Čaká nás posledný 2km úsek, poznám to naspamäť....ale tu sa pomaly opúšťam. Zbeh po ceste ma znervózňuje, stehná ma pália, ale hlava, tá má našťastie vo všetkom jasno. Viem, že za pár minút budem v cieli, dám si pivo, za misku guľášu a ende. Tešíš sa na to, ale zrazu ti príde aj ľúto, že je koniec...schizofrenické myšlienky v závere ultrapreteku, ktoré isto má väčšina bežcov. A možno nemá, ale mne sa to stáva akosi pričasto. Viem, že tieto cesty, ultracesty ma bavia. Ten prerod človeka v jej priebehu, vnímanie svojich vlastných slabostí, ich potláčanie a naopak, budovanie silnejšieho ,,ja,,. Lebo: ja sa nebojím postaviť na štart, ja sa nebojím, že to nedokážem. A ak by aj nie, ukľudní ma pocit, že som sa aspoň o to pokúsila. Verím si a nebojím sa! A takto je to dobre. Sme v cieli, ako traja králi prebiehame cieľovou rovinkou. Tešíme sa, gratulujeme si a tešíme sa. Zas sme raz prekonali sami seba. Ja ďakujem chalanom, Jankovi Murgašovi a Majovi Poláčekovi, že sme sa super potiahli až do cieľa. Čaká nás vychladené pivo a plná miska gulášu. Ďakujem Jurovi Tekelovi a Slovakultratrail, že sa im podarilo zorganizovať tento krásny beh. Pripravili skvelé zázemie, bol to zas jeden super pripravený pretek s milými, obetavými, veselými ľuďmi na každej občerstvovačke- vďaka za všetko! . . .

. Slovakultratrail- ďakujem za dôveru a možnosť reprezentácie. Adamšport- ďakujem za podporu a výživové doplnky. Buff-pl ďakujem za podporu.