Na oplátku som na koncoročnej akcii SUT vyhrala štartovné na Ľudovu 50 a bolo zas veselo. Aj tam som chcela ísť. Na roztrhanie som!! Tešila som sa na bežeckú partiu a spriadala plány čo a ako bude.
Michal, kamoš, ktorého som nahovorila na LH sa tešil tiež. Ako zistil, že nejdem, poctivo sledoval štartovku a možnosti prihlásenia. Jeden deň sa stal zázrak a dalo sa prihlásiť. Po tejto informácii od neho, som rozmýšľala asi 2minúty a regla som sa. Vedela som, že teraz ak ozaj chcem ísť, musím hneď zaplatiť. Večer som urobila aj túto nemilú vec. No a bola som tam!! Yesss....už len kopce lúpať a ola, oláááá, Lysá hora volá.
Týždeň pred pretekom som mala opletačky so zubom, vŕtanie, bolelo ma pol hlavy z toho. Vedela som, že ak ma neprestane bolieť nemá význam sa ani do ČR trepať. Dve kontroly u zubára, opakované brúsenie, čiastočne odstránili najväčšiu bolesť. Doteraz na ňom nedokážem požuť ani kávu 😁, ale aspoň ho tak necítim, ba vydržal počas celého dňa a noci.
Niekoľko dní pred LH počas behu s Miškou E. mi ona navrhla, že by išla spoločne so mnou a robila by mi podporu. To bola super správa, odpadla mi starosť o prípravu pochutín, čítanie odporúčaní, organizačné pokyny.....ja som prečítala iba report Paliho Porubčana - tam som našla množstvo užitočných informácií a vďaka nemu som takmer presne vedela do čoho idem.
On to ešte tak napísal, že som mala chuť ísť tam aj hneď.
S Miškou sme dohodli termín odchodu, nocľah sme mali vyriešený u mojej sestry Ivy a piatok poobede sme vyrazili na dobrodružnú cestu. Čakala nás rýchla registrácia a cesta do Orlovej. Tam sme došli už neskoro večer, tak len krátke posedenie a s Miškou sme ladili taktiku behu.
Spánok bol nepokojný, stále som myslela, či nám nedajú papuču, lebo sme parkovali .......hmmmm...no neparkovali sme správne. Ráno sme sa naraňajkovali a s napätím prichádzali k autu. Překvápko nebylo! Začínalo to sľubne. Bude sa nám dariť, povedala som si.
To nadšenie ma ale rýchlo prešlo, zle sme odbočili a nevedeli sme sa dostať z priemyselnej zóny. Pospomínala som všetkých svätých a nejakým zázrakom sme sa dostali na správnu trasu. Za pár minút sme boli na parkovisku. Pobaliť veci, poprezliekať sa a smer štart. Tam to už vrelo, hudba burácala, nastajlovaní bežci v radostnom očakávaní.....::)
Na štarte sme sa stretli s Miškom, s ktorým som plánovala prežiť LH24. Kontrolovali sme zoznam povinnej výbavy, radili sa čo a ako asi budeme počas behu. Môj plán bol jasný, začať a neprestať. VYDRŹAŤ!! S Miškou sme zladili posledné inštrukcie, čo asi budem potrebovať sa ukáže v prvom kole. Riešiť budeme operatívne. Krátkymi správami cez mobil. Vôbec som nevedela ako to bude a či aj vôbec bude fungovať. Nikdy som na žiadnom behu podporu nemala, tak som mala čiastočne obavy či nebudem na Mišku zlá, náročná, drzá, protivná.....no proste káča pitomá. Už po prvom kole som ale vedela, že s Miškou je skvelá spolupráca. Správy rešpektuje, myslí dopredu, improvizuje, rieši, plánuje a zahŕňa nás dobrotami a skvelou náladou.
Tesne pred štartom sa Miška ešte spýta akú mám taktiku: a ja jej odpovedám: Miška, ja to idem vyhrať. Prišli sme sem, ukážeme im ako sa to robí! So smiechom samozrejme 😂😂😂To už ale začala šípiť, že to asi ani nemyslím zo žartu, ale naozaj. Môj plán bol natočiť 8+ kôl a dostať sa na 8tis.v.m.
Odštartujeme a do prvého kola sa valí cez 470 ľudí. Niektorí to odštartovali poriadne rýchlo, my sa držíme v strede štartového poľa. Nechcem prepáliť úvod, preto sa radšej brzdím, aj keď síl je dostatok. Naobliekaná som ako cibuľa, hneď zhadzujem bundu.....to bol nápad, navrstviť toľko vecí, ale čo keď ma klepalo ako osiku na štarte. Ešte aj suknicu som si dala, až tam som zistila, že mi je veľká a lieta mi okolo pása. No čistá amatérka zo mňa. Stúpanie bolo mierne, miestami zľadovatelé, niekde sneh, dolná časť kamenistá s blatom. Ideálny bežecký terén. Nahor som to nazvala skôr speedhikingom, čo mi vyhovovalo, ušetrila som dosť síl na zbeh. Výstup som si rozdelila na pár častí: prvá- výstup po ostrú ľavotočivú zákrutu s blatom, druhá- mierne stúpania po otočku doprava skalnatým terénom (toto by som nadol nechcela bežať). Tretia, už snehová pasáž doprava, doľava, rovno hore, ostrá zákruta vľavo, rovinka- tá sa dala pobehnúť, dokonca aj v poslednom výstupe som ju dokázala čaptať- čo mnohí zombíci potácajúci sa už smerom dole nechápali a ťukali si na čelo. No a za ňou v stúpaní kmeň v strede chodníka, ostrá zákruta a šmykľavý ľadovo snehový úsek mierne dohora. Za ním vytúžená spojnica trasy, nahor smer vľavo na traverz - krásny, behateľný chodníček s mnohými nástrahami : koreňmi, odpílený strom, konáre....nič z toho mi nevypichlo oko a to považujem za zázrak. Vždy som uhla v poslednej chvíli. Posledná pasáž, tak tá sa mi páčila najviac.....strmo hore k Lysej. Cikcakom. Poctivo som rátala každú odbočku, bolo ich dokopy 19 a dva ostré strmé priame výšľapy. Nie, aby som drmala hore, každým kolom som to počítala......bavilo ma to. Vedela som, že za chvíľku trápenica nahor končí a za odmenu bude dlhýýýýý zbeh.
Kolá pribúdali, km a výškové metre naskakovali jedna radosť. Dole v zázemí, nás vždy očakávala Miška, zbytočne sme nestrácali čas dlhým vysedávaním. Výmena fliaš, pozobať čo chutí, napakovať vrecká tyčinkami, gélmi a smelo do kola. Prvé dve kolá som mala pocit tuhých nôh, postupne sa mi do nich dostávala sila a chuť. Až do 6 kola sme chodili spoločne s Miškom, on však potom usúdil, že mi nestíha, vraj ma brzdí.....čo podľa mňa vôbec nebola pravda, lebo každé kolo vystúpal v super tempe a zbeh si nenormálne užíval. Dostala som sa kúsok pred neho a postupne som už pokračovala sama. Miška dostala jasné inštrukcie, doplniť mu jedlo, nápoje a vyhnať ho ešte krúžiť. Celkovo nakrútil 7 kôl....čo je takmer 100km. Brutálny výkon!!!
Spolu sa nám išlo úplne super, v družnej debate nám trasa krásne ukrajovala a VM pribúdali. Ako kolá pribúdali a zvečerievalo sa, smerom hore pribúdal aj silný nárazový vietor. Na vrchole zúrila víchrica, vietor bol tak silný, že som sa ledva udržala na nohách, najrýchlejšie ako to len išlo som tento úsek preštrikovala a zbehla k bráne na vrchole. Chalani z horskej nás každým kolom vítali, neskutočne milé usmiate tváre počas celých 24 hodín. Urobila som pár grimás do kamery a frčala dole. Tento úsek ma bavil veľmi.
Dlhí, nenáročný zbeh, až po úsek kde sa trasa rozdeľovala....v mieste spojnice s výstupom, Vbiehalo sa do lesa s ostrými vystupujúcimi kameňmi, čo bolo v tme dosť ťažké precupitať. V tomto mieste som asi dva x zakopla špicou tenisky o ostrý kameň, bolelo to síce iba chvíľku, ale po behu mi to trochu skomplikovalo život. Po tomto úseku to už bol iba zbeh, nič náročné, s miernym sklonom, bez nástrah, takže sa dal krásne valiť.
Ako ma opustil Michal, bolo to také nemastné, neslané.....aj mi bolo smutno, aj som sa prihovárala bežcom, ale akosi nikomu už v tých chvíľach do reči moc nebolo. To len ja by som stále mlela a mlela. Napadlo ma, že Miška vzala MP3, síce neviem ako sa ovláda, ale za pokus to stojí. SMS: mp3, gély, polievka odletela a ja som sa raz dva ocitla v zázemí, kde ma túžobne očakávala s hlasitým potleskom a vítaním Miška. Krátka inštruktáž ohľadom ovládania, zjedla som čo bolo nachystané, vrecká zas napakovala škvarkovníkmi a vydala sa, už za zvuku hudby z prehrávača hore. Dobrá piesenka na úvod, tak som bežala a spievala. Chalani iba krútili hlavou a povedali, pííp, píííp....jebe ti, ta holka opravdu běží! Pravdou je, že som bežala asi 100 m, úsek po transformátor, ale aj to sa zrejme počíta...:)))
V hlave mi už bežali moje rozkúskované časti trasy, nevedela som sa dočkať poslednej cikcakovej devätnástky. Hore fučalo, tma hustla, čelovka mi jedna skapala, druhá sa osvedčila a nesklamala. Pre istotu som vždy mala tri. Sledovala som zúčastnených a mnohí ma udivovali prázdnymi ruksakmi, prípadne boli bez....zrejme im povinná výbava nič nehovorila a nerešpektovali to. V úvode ma to dosť štvalo. Ja som mala podľa propozícií aj flísovú bundu pre zraneného spolubežca. Hudba mi hrala a ja som si tú atmosféru naozaj užívala. Palec sa mi občas ohlásil, asi aby som nezabudla, že som ho zranila a aby som tie zbehy nerúbala, lebo to nemusí skončiť dobre. Výber piesní bol top, pokiaľ mi nezačala do uší znieť recitácia básne MOR HO! To som nevedela, či sa smiať, či hrešiť, či recitovať spoločne. Trvala nekonečne dlho, nevedela som to poprepínať, tak som ju musela počúvať a počúvať a túžobne čakať kedy skončí.
Do 9 kola som vyrazila posilnená guľášom - toho som si dala ltt, bála som sa, aby ma z neho nejako nepokrútilo, chmatla som lentilky a gumené cukríky. Dlho som sa nezdržiavala v stane, lebo po vybehnutí mi vždy trochu trvalo kým som sa zahriala. Miška mi neustále varila vynikajúci sladký mätový čaj a pripravila edgar power drink. Počas stúpania som vždy v cca polke zjedla jeden gél a želatinovú energy tyčinku.
V hornej časti sme sa stretli s Patrikom Frkom, ktorý dobíjal 11-ty x vrchol, povedal, že viac už nepôjde ani keby!!! Tam ma trochu načal, žeby som to už i ja po tomto kole skončila a nešla ešte hore? Miška písala: Majka ako? A ja: Dobre! M: Si prvá v kategórii, celkovo 7. žena. No a to mne veru vtedy stačilo. Chamtavá som bola za prvým miestom. Aj ma po zbehu ešte lákalo vyjsť to ešte raz, ale čo by sa zmenilo? Už som bola prvá a to ma uspokojilo. Vôbec mi nedošlo, že keby som to dala ešte na vrchol, posunulo by ma to aj v celkovom poradí......LH 24 som ukončila 9.kolom o 8 ráno.
Keby som ešte mala gél, tak to skúsim, lebo času som mala habadej. Ale zvíťazilo pohodlie. Aj napriek krásnym kilometrom a výškovým metrom som sa necítila nejako výnimočne rozbitá, chcela som sa iba osprchovať a obliecť do suchých voňavých vecí. Prvý x som zavítala aj do gastrozóny. Tam bolo všetko, čo si človek mohol priať. Mňa uspokojila ryža so zemiakmi. Zvláštna kombinácia. Aj by som jedla, aj nie....😃
Sedeli sme tu v spoločnosti mnohých bežcov, samé spokojné usmiate, šťastné tváre. Každý tu nechal kus seba. Je to jedinečný závod, kde je úplne jedno koľko krát vystúpaš na vrchol, dôležité je to, že sa postavíš na štart a pokúsiš sa prekonať vlastný limit. Dobre sa tu sedelo, ale náš čas odchodu sa blížil. Bolo treba sa pripraviť na ceremóniu. Bez sprchy, ošúchaná vlhčenými utierkami, prezlečená do suchých, teplých vecí sme sa pobrali do Wood arény. Miška mi prezradila, ako som ju prekvapila vyhlásením, my to ideme vyhrať.....už po prvom kole videla, že nám to ide super a tak odmietla akúkoľvek myšlienku vybehnúť si na Lysú. Bola pripravená pomáhať celých 24 hodín. Namakala sa ešte viac ako ja, chystala, varila, nabíjala- ona si to odmakala tiež. Jej patrí najväčšia vďaka. S jej pomocou bola radosť celý tento cirkus absolvovať. Stále sršala dobrou náladou, hlásila priebežné poradie a keď som sa preštrikovala na prvé miesto, tak hneď hlásila: Majkaaaaa, ty to ideš vyhrať. A tak aj bolo.
Cesta domov bola v polospánku, bilo ma na sedačke sprava, doľava.....strašne sa mi chcelo spať, dostať sa do vane, umyť vlasy a spať aspoň pol dňa. Miška ma bezpečne dopravila až domov a mohla som povybaľovať smradľaviny a konečne vojsť do vane. Tam ma čakalo nemilé prekvapenie, uvidela som palec na nohe značne zdevastovaný, našťastie v tú chvíľu ešte bez bolesti....😱😱
Po dvoch hodinách sa prihlásil o slovo a puchol, bolel, hnisal.....noha fialovela, musela som pristúpiť k ošetreniu. To radšej nebudem rozpisovať, nebodaj to čítajú slabšie povahy a neručím za ich odpadnutie. Vyzeralo to naozaj hnusne. Ešte dva x som to poprepichovala, ponastrihala, povytláčala a aj tak som musela navštíviť chirurga. Odborná starostlivosť pomohla a po pár dňoch som už znovu mohla behať.
Na záver by som napísala pár rád ako čo najlepšie absolvovať 24 h na Lysej.
Ak má kto ísť s vami, tak ho berte, je to skutočne obrovská výhoda mať tam po ruke spriaznenú dušu.
Vstup do Gastrozóny nie je v teniskách s hrotmi dovolený, treba si priniesť návleky na tenisky, aby sa človek nemusel stále vyzúvať.
Akýkoľvek problém napr. tlačenie tenisky, pocit otlaku, bolestivé zakopnutie treba hneď riešiť. Ošetriť, olepiť, tenisky vymeniť. Inak dopadnete ako ja.
Do basic stanu je fajn si priniesť vlastné jedlo ( kľudne v bedničke), pretože ak nemáte zaplatené gastro máte nárok iba na čaj, iont a dva x vývar. Ja by som zjedla toho vývaru aj po každom kole- nuž nárok som už nemala. Nepokúšala som sa spýtať, možno by mi aj viac x dali.
Paličky? Určite áno!
Oblečenie, určite viac vrstiev, noc býva chladná, vietor tiež uberá sily, rukavice na noc poriadne, hrubé.
Neviem, či som spísala všetko, ale snáď tieto rady pomôžu nováčikom na trati. Mne veľmi pomohol článok a pokec s Palim Porubčanom.
Som rada, že som si splnila ďalší z mojich vysnených behov. O rok sa určite vrátim. Miška už teraz spisuje čo sme nemali, čo nám ešte chýbalo ku väčšiemu šťastiu a spokojnosti.
Ďakujem ešte raz Michaele Erhartovej za podporu počas celého behu, za spoločné zážitky a chuť absolvovať tieto nezabudnuteľné chvíle spolu so mnou. Miška bola si tým najlepším hnacím motorom, skvelou parťáčkou a už sa teším na to, čo zas spolu spáchame.
Ďakujem Michalovi, za spoločne absolvované kolá a ešte raz mu gratulujem k skvelému výsledku 👏👌
Ďakujem našim doma, Peťovi, vám kamošom čo ste ma sledovali a posielali podporné správy celý deň, či noc. Ste skvelí!!!!👌💗
Ďakujem Slovakultratrail za podporu a možnosť reprezentovať.
Komentáre
Zverejnenie komentára