Rusínska 100

2022- október sme viaceré bežecké duše prisahali Jožkovi, organizátorovi R100, že isto iste behať na ďaleký východ prídeme, aj keby čo bolo:) Ja som zas tradične poprihlasovala na kadečo, ale R som chcela ísť, aj keby o jednej nohe. Také pozitívne chýry o nej všade išli, že som to chcela íst opáčiť. Tak som sa pekne prihlásila, Jožko nám sľúbil aj nocľah, tak s logistikou nebol takmer žiadny problém. Vyzerá na to na parádnu akciu a veruže tak sa aj stane. Cestujeme spoločne s Peťkou eS , Standom a jeho, mne doposiaľ neznámou sestrou. Doteraz nechápem, ako môže niekto, dokonca dvaja z rodiny maž tak krásne rovné, biele, snehobiele zuby a dokonalý úsmev. Trochu sa cítim nesvoja, moje hrable radšej necerím .....obaja by sa uživili v reklame na zubnú pastu. V družnej debate nám to ubieha raz dva. Na Spiši nás rozosmeje slečna z Rohožníka, bo sa pýta čo to za hrad, vôbec netuší, že je to dominanta Spiša, rozlohou jeden z najväčších hradov na území svk. A tak nám cesta krásne ubieha. Čoskoro sme v Stropkove. Základná škola je poznávacím znamením pre všety blúdiace duše. Nás tam veľmi srdečne vítajú Valika s Jožkom a partia ďalších pomocníčkov. Všade samé usmiate východniarske tváre, cítime sa ako doma. Núkajú nás koláčmi, rýchlo prebehne registrácia a s Jožkom sa vezieme na ubytko. Tento najskvelejší organizátor Jozef Kimák nám v slabej chvíli sľúbil ubytko a my jemu 200% účasť na preteku. A tak jest! ....i keď musím tu spomnúť a Jožka trocha poohovárať, že spať v Stropkovskej telocvični by bol tiež zážitok (pripravené matrace, ako nikdy nikde, celá telocvičňa plná nachystaných matracov pre behuchtivých)...aj nás omegalo ostať tam, ale nebudeme sa mi na matracoch vyvaľovať, keď už postele porychtovanie sa! Takže hor sa na ubytko v doprovode toho najvyššieho a potom behom na večeru. Vyhladované objednávame pizzu, cestoviny a orosenú 12-tku. Mne ju ani nepriniesli....ale nejdem sa tu sťažovať, to si aj objednáš ale čo zrobíš keď dievka pošaľená z totych objednavok...::)))) Postretáme tu mnohé známe ultra tváre, keciame, jeme, poniektorí i pijeme )ja teda nie( a dozvedáme sa, že pre nás bežcov je otvorená kostolná veža, tak skúšame vybehnúť aj tam a poobzerať okolie z výšky. Z veže máme úžasný pohľad na nočné, svetlom ožiarené mesto. Bol to super nápad, výjsť až sem. Mňa už celkom láme na spánok, keďže som po službe, mám výraznú potrebu spánku, tak zavelím na odchod. V noci moc nespím, sníva sa mi, že zaspím na štart, nestíham nič....našťastie sa zobudím a stihnem aj štart, aj raňajky...aj skvelé fotky s babami. Veľmi sa teším na beh. Beriem to ako dlhý, sobotný, výrazne teplý beh. Očakávania nemám žiadne. Nooo priznávam, že jedno som mala, prejsť to celé a uvidieť všetko čo táto trasa ponúka. Akosi premrhám príhovor primátora, zoradili sme sa v opačnom smere a keď zaznie povel štart, mnohí vrátane mňa stojíme čelom vzad. Zvrtnem sa a bežím za ultrastrelami. Najkrajšie ráno s oparmi na hrebeni nás všetkých núti užívať si každú minútu behu. Poviem si, ešte je dobre, vzduch nie je prehriaty, treba bežať koľko sa dá, kým to nebude moc prehriate. Ide sa mi fajn, užívam si nádherné výhľady.....cítim, že sa mi beží skvele. Vládzem. Paráda.

Nádhernými lúkami, lesnými cestičkami sa dostávme na prekrásne historicky významné miesta, spoznávame rusínske kostolíky, dokonca sa dozvedám od Riša Pouša, že časť trate orgovia vytvorili iba kôli nám, presekali v lese cestičku, chodníček úplne mimo turistickej cesty.....neuveriteľné ako dokážu s citom a láskou k prírode vytvoriť pre nás bežcov takéto dokonalé podmienky na beh....no a my si to aj patrične užívame, bežíme ako šialení, upaľujeme oproti už celkom slušne rozpálenému slnku. V lese je to príjemne chladivé, lúky a cesta dávajú zabrať. Tam slnko pečie o 100 šesť.... Ja som si na dnešný deň stanovila méty dve: jedna- ak to pôjde ťažko, zvrtnem to na kratšiu trasu, tá má len 66km- aj to by mohlo stačiť. Druhá- uvidieť Duklu a kochať sa až do Stropkova. Z úvodu to išlo štandardne biedne, kým sa človek zahreje....tak som si, zvrtnem to na R66 a počkám s pivkom v ruke ostatných v cieli....lenže človek mieni, hlava mení....strašne rýchlo bola odbočka na krátku trasu...bežalo sa mi ozaj skvele a kdesi tamsi, začujem hlasy, hybaj rovno ty si stovka.....na sekundu spomalím, aj sa začnem sama seba spytovať, nechceš to ty Marka skrátiť??? Ani obraz, ani zvuk... A tak idem ďalej, bežím cestou, slnko ma statočne šťaví a neviem sa dočkať toho sľubovaného tieňa, on vraj kdesi na hrebeni musí byť! Bol, len k nemu viedla dlhá cesta....cesta krásna, prehriata....potešenie pre bežca!:)

Na Dukle dobieham Zuzku, tá chce skončiť, vraj ju to nebaví, nechce sa jej .... no mám čo počuť. Zdrbem ju ako malé decko, pýtam sa čo jej je, či ju čosi bolí. Nebolí ju nič. Iba duša.......tak jej zavelím, nemrnči a pakuj so mnou.....chúďatko musí ísť aj keby nechcela. Som na ňu zlá....ale iba trošku, viem, že jej nič nie je, vládze behať, má všetko: ultra nadšenie, silu, chuť...len sa počala opustiť, a to ju so mnou veľmi rýchlo opustí. Ja ju motivujem, nenechám nič na náhodu....obžije ako mucha po zime ( sorry Zuzka). Prebehneme Duklou a šup kdesi na hrebeň, nič strmé, iba akési tiahle vŕšky....čaká nás nádherný hraničný úsek. Zuzke ozrejmím svetové strany, smejeme sa na strate orientácie v teréne a trasa nám nádherne ubieha. Našťastie slnko je už vysoko nad obzorom, sme v tieni stromov a necítiť jeho spaľujúcu silu. Ukrajujeme km a tešíme sa na ďalšiu občerstvovačku. Na nej nás víta slečna, a už zďaleka sa pýta čo si prajeme jesť, my nechápeme ....ani nestíhame zasadnúť za stoly a už sa k nám nesú plné taniere polievky, načapovaná kofola....nepohrdneme ani dobrotami na stole, melón, tyčinky...mne mimoriadne chutia slané chipsy.Napáckame sa všetkým čo vidíme a vyrážame vpred. Čaká nás strmý úsek hore zjazdovkou. Obloha sčernela, tajne dúfame,že sa poriadne ochladí ale pršať nebude. Našťastie hromy blesky duneli v diaľke a aj dážď sa nám vyhol. Prebiehame ohradou plnou krásnych, statných kráv, tie nás očumujú, sledujú očami a my so Zuzkou tipujeme či sú to ozaj kravy a nie aj nejaký zatúlaný býk...našťastie vemená, zdá sa, majú všetky. Slniečko zapadá, kravy sa pasú a my sa nevieme nabažiť tej nádhery. Červené zore, zlaté lúče zapadajúceho slnka nás nabijú energiou do ďalších km. Dobiehame Moniku, jej štrajkuje žalúdok, tak spomalila...ona je neskutočná, aj napriek problémom ide ako píla. Do cieľa prišla krátko po nás. Nechápem, ako to toto drobné žieňa robí...úžasná je. Aj ako človek a aj ako ultrabežec! Klobúk dolu pred ňou :)

Trasa vedie pomedzi dedinky s nádhernými kostolíkmi, nekonečnými lúkami, po zvážniciach a šotolinových cestičkách a my spoznávame úžasné miesta. Chcem si tieto miesta zapamätať navždy a vrátiť sa sem. Modrá fara, zlatá strecha ....je tu toľko toho čo by stálo za to obzerať, kochať sa....ale nám treba bežať. Tak v rytme prepletáme nôžkami, jazyky melú, mne už nadúva brucho, aj mi v ňom akosi krúti divoko a chceme to dobojovať. Na poslednej stanici sa riadne nakŕmime, ja iba pijem kolu a pivko, už mi moc jesť nechutí ale do cieľa je už iba trápnych 10, tak sústredím energiu na dobeh. Bežíme traja, Majo sa už teší na cieľovú cigu, my so Zuzkou na pivko...... Prebehli sme posledný kopček a čakal nás úsek večeným Stropkovom. Veža na kostole zdiaľky na nás svietila, smer bol teda jasný....posledné km sme prebehli mestom a radostne vbehli do školy. Úderom na zvonec sme ukončili Rusínsku 100. V cieli nás vítajú najrýchlejší, už veselí bežci, partia organizátorov na čele s Jožkom, nenachádzame slová, ktoré by vyjadrili vďaku za tento ozaj krásny beh. Poteší nás správa, že sme prvé ženy. Teším sa, že idem piť pivo, jesť polievku, koláče a všetko....ale na nič z toho mi vôbec nejde chuť, nadrapuje ma ako žabu. To sa tešíš, že koľko toho ideš v cieli pojesť a trt makový nakoniec! Z tepla mi asi prehrialo okrem mozgu aj črevá a tie už odmietali spolupracovať. Natlačila som sa polievkou, hlt- pauza,hlt- pauza.... odpijem komusi z pohára centimeter pivka a spokojne dumám. Dobre je tu: ozaj dobre! Sedíme, jeme a fňukáme ako nám dobre je, chválime Jožka za perfektne vytvorenú trasu. Toľko krásnych vecí nám bolo dopriate uvidieť. V duši trošku smútku, že nás nebolo viac prihlásených. Dúfam, že o rok sa nás tam stretne oveľa viac bežcov, lebo sa tam naozaj oplatí ísť behať. V družnej debate čakáme na Peťku Es a ja sa teším na teplú sprchu a posteľ. Zuzka nás porozváža na ubytko, kde zisťujeme, že je tam diskotéka, našťastie nám moc do tancu nie je, ja smrdím ako tchor, tak je mojou prioritou č.1 teplá sprcha. Skúšam zaspať, ale hlad ma núti furt čosi šrotovať, keďže moc toho nemám, postačí aj spučený, čierny, mäkký banán. Ráno sa dopravíme do priestorov cieľa, chceme sa ešte poďakovať za krásnu akciu. JOžko, Valika -bez spánku, vyzerajú sviežo, vítajú nás a ešte aj pripravia raňajky na želanie. Chutí nám poriadne, treba dohradiť spálené kalórie, tak jeme všetko čo nezje nás. Dozvedáme sa, že na trati je ešte pár zblúdilých duší. Vôbec, ale že vôbec im nezávidíme. Lúčime sa so všetkými, ďakujeme a nasadáme do auta k Standovi. Čaká nás dlhá cesta domov. Sme unavení, ale veľmi spokojní. Bola to parádna akcia na ďalekom východe. Sľúbime si, že sa stretneme aj o rok. Jožko, Valika a spol. nám pripravili skvelé zázemie, dokonalé občerstvovačky a dychberúce pohľady na krásne pamiatky, kostoly, chrámy....bola to radosť behať v tak krásnom prostredí. Ďakujeme im za všetko, je vidieť, že to robia z láskou ...)))