Javornícka stovka - déja vu!

Jeseň mám rada, všetko sa zfarbuje do zlata, počasie je už stále, neočakávam teda žiadne blato, dážď ani nič hrozostrašné. Termínovo je to posledná akcia SUT ligy, tak je to ten najkrajší pocit, hoc teraz už viem, že to bol iba malý klam. Kadečo ťa môže v ten osudný deň prekvapiť. V piatok rýchla registrácia v DK Čadca, spomienky sa vracajú ...dôverne to miesto poznám z minulých ročníkov. Dúfam, že tak bude aj počas behu a mnohé úseky budem poznať. V tejto chvíli spomínam iba na drevený plot s maľovanými smaltovanými hrnčekmi a strmí kopec nad kontrolou č.6. Nemám obavy a stresy z ničoho, starosti mám iba svoje vlastné, beh chcem využiť na usporiadanie myšlienok v hlave. Prechádzam trochu náročným obdobím tak verím, že unavené svaly pomôžu ubolenej duši. Trochu o tom zapochybujem, lebo už ráno pri obliekaní sa mi podarí roztrhnúť zlatú retiazku. Na štarte samé známe tváre, radostne štebocú, tešia sa na príhovor Radka, ten nám pohotovo v skratke popisuje trasu, objasní malé nástrahy, ja takmer vôbec nevenujem pozornosť výkladu, pevne verím, že trasa bude excelentne značená a po úvodných metroch vidím, že tomu naozaj aj tak je.

Všetci natešene ceríme zuby a už prepletáme nohami na štarte. Ponorím sa do seba a na povel vyštartujem. Tento beh chvem prežiť sama, chcem pokoj, ticho a kľud. Márna moja snaha. A teraz musím priznať, že aj dobre. V smútku ti len kamoši pomôžu, tomu ver a nebráň sa nikdy spoločnosti. A tak som si pekne krásne v spoločnosti bežkala. Trasa známa neznáma, hneď od úvodu prebeh námestím a hor sa hore po schodoch a hneď šup na lesný chodníček. Nohy bežia, moc sa nenáhlim, čaká ma krásny, verím, že aj pekný deň v javorníkoch. Cieľ mám iba jeden. Dobehnúť a užiť si to ....))) v cieli nech je dosť energie na pokec s kamošmi, keďže sezóna bude ukončená. Prebiehame zelenými lúkami, lesnými cestičkami a kocháme sa nádhernými výhľadmi na Fatru, Javorníky....počasie nám praje, vetrík pofukuje, nepotím sa takmer vôbec. Trasa ubieha a tak je to fajn. Občerstvovačky sú preplnené dobrotami, tradične neobídem ani jednu a miesim čo sa dá. Ich osadenstvo nás poriadne povzbudzuje a veselo vyrážame z každej ďalej. Prebiehame Zákopčie, Ochodnicu a pomaly sa blížime na Semeteš. Ten názov mi je známy, Semeteš, Semeteš...v hlave to mám nastavené ako polku preteku. Je to jedna z tých fajnovejších Ká-presne Ká 4. Fajnovejšia iba preto, že tu boli v ponuke aj cestovinky a polievočka. Zvítam sa tu s Inkou a Tinkou a tie ma už obskakujú ako cáricu, či skôr hladnú vlčicu. Zjem všetko čo mi nakladú na tanier, podopĺňam fľaše, pozobkám orechy, syr, do ruky ešte vtlačím chleba s masťou...ooooou zbohom štíhla línia a vyrážam na cestu. Odprevádza ma Tinka, chvíľku so mnou cupitá a potom ma nešťastne opúšťa. Tak rada by sa prebehla so mnou, však Tinuš?!

Tu niekde stretám Oksanu, bežkyňu z Ukrainy, beží prvú stovku. Cestou preberieme všetko možné, o deťoch, cestovaní, varení a živote a samozrejme behu......Dozvedám sa, že je to skvelá bežkyňa, športovkyňa, jogínka a ktovie čo všetko tá žienka ešte ovláda. Trasa nám skvele vo dvojici ubieha, km ubúdajú a my sa tešíme ako sa na ďalšej občerstvovačke zas najeme. Žalúdok sa hlási o slovo, chcem sa najesť a dačo fajné vypiť. Mám chuť na kávu. Bežíme zvážnicou, značne zdevastovanou ťažkou lesnou technikou. Smutné vidieť, ako naše krásne zelené lesy miznú. Prebiehame melebné kopanice Makov, kde nás vítajú drobné učupené drevené chalúpky, pootvárané okenice, verandy....v mnohých miestni osadníci, dovolenkári....mávajú nám, povzbudzujú, iní iba mlčky krútia hlavami nad odpoveďou na otázku : A to skade kam bežíte? Neveria, asi aj pochybne vyzeráme, ja špinavá od blata, spotená, tak krásne smradľavošťastná...)))Tu nás čaká nezáživný, dosť dlhý a trápny úsek po asfaltovej ceste.....jóóój ako nechutil. Pochodovali sme ako vojaci nahor. To si stále myslíš, že už už je koniec tej trápnosti a ba trt (nie trt baraní, ten tiež bežal a parádny výkon podal :)), za zákrutou zas len cesta....a tak pokračuješ nevrlo ďalej. Nemám tú cestu rada a to ma už dosť dlho pokúša cestný diabol isť na maratón.To by ešte len bolo! Alebo aj nebolo! Blížime sa k horskému hotelu Fran na K5, Jogoši tam v plnej zbroji chystajú, núkajú, podkrmujú....Janko mrnčí, že on ďalej ani bohovi. Nuž jemu nemisíš, ale so mnou ty var ešte hybaj. Skúšam ho poprehovárať na ďalšie zbojstvá, veď už len tutok hore a potom nás prenádherný hrebienok skromný 10 kilometrový čaká. No a on, prehodnotí, prepočíta a dá sa zlákať.....ja spokojná, on už na hrebeni menej.

A tak si veselo bežkáme, on hore kopcom dupe jak blázen, ja ako chopkár(rozumej, pacient s chronickou obštrukčnou chorobou pľúc- chrčiac za ním). Ale dole kopcom mu všetko vrátim. Idem čo mi siy stačia, viem, že on ma v kopci zase obehne. Rozrástli sme sa o dvoch členov bežeckej kompánie, pridáva sa k nám Jarko a Emilio. Vyspovedám Jarka, zistím, že je to mladý športovec z LM, tam ale iba študuje a trénuje. Kanoista - nepriznal chalaň, že patrí do Top 10 v Európe. Beží prvú stovku, vládze skvele, tešíme sa spoločne, že bez krízy, všetko mu funguje ako má. Chutí mu jesť, vládze bežať...na každej Kontrole ho očakáva rodinný fan klub, čo mu dodáva ešte viac chuti ísť ďalej. Pomáha to aj nám. Spoločne výrážame do tmy, na K6 Hotel Portáš, sa najeme vynikajúcej polievky, nabalíme banány, snikersky do vačkov a s už s čelovkami pokračujeme do Beňadína. Janka opúšťame na Portáši, kedže sa nechcel dokaličiť úplne, rozumne zvážil, že tu skončí.

Tmou vycupitáme až na vrchol lanovkovej stanice Kohútka, toto miesto sa mi ve+mi páči. V tme toho síce moc nevidím, ale pod nami svetielkujú chatky, dediny a na všetky strany strmé úbočia vedúce do osád a dedín. Sme na hornej stanici lanovky, musí to byť paráda aj v zime. Odtiaľto nás čakajú podľa profilu trasy iba dva mierne kopce. Jeden z nich je Makyta. K nemu sa dostávame cez Papajské sedlo. V tme sa štveráme do kopca, keď už si myslíš, že si hore, tak veru nie si a zas pokračuješ ešte takto pár krát hore až na vrchol. Ja si samozrejme ceduľu nevšimnem a tak ani neviem kde to tá, všetkými ,, negatívne ,, ospevovaná Makyta bola. Sem tam mrknem na popis trasy a teším sa na začiatok konca. Cieľ je pred nami. Zbiehame krásnymi lesnými chodníčkami, po lúčke a rozmočenej zvážnici k poslednej kontrole. Zďaleka vieme, že tam čoskoro budeme. Na okraji lúčky nás už vítajú Jarkovi fandovia, fandiaca rodinka, ale my nezastavujeme a bežíme ďalej. V ušiach nám znie spev, hudba, potlesk......a do toho víru radosti a šťastia vbiehame my. Ká 7 Beňadín!! Jerôme, April a ostatné milé duše nás vítajú, ponúkaju fantastickou hokaido polievkou. Spočiatku sa okúňam, akože hrám paničku, ktorej nič netreba, ale keď zbadám tie slastné pohľady už napapkaných kamošov, poprosím o porciu aj ja. A tá vám teda bola! Ešte pár pražených tekvicových semienok, troška oleja a slina na pol brady.....Dávno som tak vynikajúcu nejedla. Veľká vďaka za ňu.Do hrste zas natlačím pomaranče, tyčinku, banán a po krátkej pauze sa vydáme pekne všetci spoločne na posledný úsek. S chuťou sa pustím do pomaranča a Jerôme si to vychutnáva a urobí pár smiešnych záberov. Vyzerám ako zajko hryzko, ale v tej chvíli je mi to srdečne jedno.

To už vieme, že to bude brnkačka, posledných 8 km s celkovým prevýšením cca 200 m je pre nás už iba čerešnička na torte. Za krátku chvíľku sa ocitáme na poslednom kopci a už nás čaká iba zbeh lúkou a lesnou cestou, tá je poriadne rozmočená, podšmykuje nohy ale našťastie držku nerozbije ani jeden z nás. Z lesa vybehneme priamo na asfaltovú cestu do dediny a po nej už bežíme popri kostole, dvoch krčmách až do ZŠ kde je cieľ. Zrazu máme akosi veľa síl na šprint. Prebiehame cieľovom bránou a vypíname hodinky. Gratulujeme si navzájom, tešíme sa, že sme to všetko zvládli. Gratulujem Jarkovi k prvej stovke a teším sa na tie jeho ďalšie. Zvládol to chalan neskutočne dobre! V cieli nás víta Saška, Peťo Ká, Radko Há a Ĺubka....nešetríme slovami chvály na celú organizáciu, značenie, podporu a komfort na trase. Saška mi navarí vynikajúci mätový čaj, naloží plný tanier polievky a kontroluje, aby som to všetko aj spapkala. Táto milá osôbka je tam nápomocná každému, veselo všetkých objíma a víta v cieli, rozdáva radosť a smiech ....neviem či si vôbec aspoň trošku oddýchla. Všetci sa o nás starajú od rána do ďalšieho dňa. Majú to náročnejšie ako my. Potom už očakávam v cieli ďalších bežeckých parťákov: Peťku, Riša, Monču, Zuzku a vlastne teším sa s každým kto tam práve dobieha. Javorníckou stovkou končí ultratrailový rok. Tento rok som chcela absolvovať behov čo najviac, ale nestalo sa tak. Aj napriek všetkému, sa mi podarilo absolvovať 8 pretekov. Niektoré som ukončila lepšie, iné horšie, ale na každý jeden dosiahnutý cieľ som nesmierne hrdá. Tento rok bolo tých stoviek veľa a bolo to krásne. Podarilo sa mi zas uvidieť mnohé neznáme miesta, dediny, doliny, spoznať nové tváre. Veľmi si tieto chvíle vážim a ďakujem za ne. Ďakujem Ľubke Fenclovej za skvelú organizáciu preteku, dokonalé značenie trasy, vynikajúce jedlo a veselú náladu na každej kontrole. Všetci ste boli najlepší! Ďakujem Adamsportu za pomoc a podporu Ďakujem Buff_pl za podporu