Moja prvá stomíľovka-ISTRIA 100 BY UTMB

Človek zdoláva rôzne trasy a často sa pristihne, aspoň teda ja sa tak často prstihnem pri tom, že zvažujem, či by moje telo zvládlo aj o niečo viac. A tak vznikajú šialené nápady. Stovka sa zdá málo, stomíľ tak akurát. A tak sa v radosti, očakávaní a smelej nevedomosti prihlásiš na svoju prvú STOMÍĽOVKU. Termín apríl - ideál. Zladíme s chalanmi ubytko a ja s pokojnou mysľou nič neriešim. Veď je to strááááášne ďaleko. V decembri sa začnem pohrávať s myšlienkou osloviť nejakého trénera (najlepšie toho najlepšieho Pé eF) a už mi táto myšlienka nedá spávať. Viem, že trasa je dlhšia a chcem byť super pripravená zvládnuť to najlepšie ako viem. V januári mu volám a dohoda platí. Mám obavy, lebo ja som trdlo makovô, neviem, či dokážem poslúchať, trochu mám z toho obavy, ale chuť na Istriu je brutálna a tak od polky januára behám pod dohľadom trénera. Žiadne nejdem, nechce sa mi, prší, je mi zima neexistuje......lebo cesta je cieľ. Behám, cvičím, oddychujem....naozaj to má konečne hlavu, pätu. Cítim, že sa posúvam, krôčik po krôčku a fakt ma to strašne baví. Zima mi praje. Nie je krutá a ja aj napriek tomu, že milujem skialp mám dostatok času na beh. Táto cesta ma neskutočne baví, viem, že v nej rastiem, aj ked nie silou, ale vnútorne. Ten pokoj, čistota mysle, splynutie v tom, čo daný okamih prináša. Každým dňom som istejšia a vyrovnanejšia. A cítim obrovskú energiu. Neviem či to bolo tou prebúdzajúcou sa prírodou, jej obrovskou silou, štebotom vtákov a rozkvitnutými lúkami....ale čas prípravy vrcholil.

POKOJ- áno, to je to slovo, ktoré som pocítila tesne pred behom. Vedela som, že príprava bola zvládnutá najlepšie ako som vedela a mám jediný cieľ: dokončiť pretek a prebehnúť cieľovou bránou. Na čase, umiestení vôbec nezáleží. Prišiel čas odchodu, ja balím, balím, dopľňam, nakupujem a zas balím....ako škrečok. V Adamšporte doplním gély, regener prášky...a stále rozmýšľam, čo áno, čo nie, čo určite áno, čo možno áno....kombinujem a preistotu nabalím aj to čo netreba. A to čo treba (nejaké slušné handry) naopak nezabalím...to som celá ja :) Vo štvrtok ráno ma naložia do svojho autiska Miško s Jankou. MIchal tiež beží stomíľ tak sa počas cesty bavíme o trase, on radí čo, ako a prečo...on už to bežal a ja si tieto cenné informácie veľmi cením. Predstavujem si, ako asi približne to bude. Som spokojná, že všetky občerstvovačky budú dokonalým miestom na oddych, odpočinok a nakŕmenie sa. To ma zaujíma najviac. Či bude a hlavne čo tam bude k sežrání. Cesta ubehla rýchlo a my sme dobro došli do Umagu. Umag- mesto ktoré vás privíta na severo-západnom pobreží Istrie, neďaleko hraníc so Slovinskom. Má krásne historické centrum s množstvom pamiatok z doby antiky, väčšina pochádza z doby stredoveku. Vítajú vás malebné uličky, stredoveké obranné steny a benátske paláce. Dominantou je vysoká zvonica kostola Nanebovzatia Panny Márie.

Nikdy som v Umagu nebola a tak som nasávala každým dúškom, kochala sa pohľadom na všetko čo nám prišlo do cesty. Cestou na hotel sa zastavíme na registrácii, na tabuli pohľadáme naše mená a spokojne odchádzame na hotel. V Umagu nás už čakali naši kamoši z Ba- Slávik, Majko a podľa fotky inteligentný pánko v okuliaroch Miro. Krátke zoznamko celej skupinky a už riešime kde ideme na večeru. Vyberieme si blízku pizzériu a už cupitáme tam. Pizza je excelentná, neviem, či som taká hladná, alebo je ozaj taká vynikajúca ale naozaj chutí skvelo. Poberieme sa na hotel, treba pobaliť výbavu na beh a dokonale sa vyspať. O 9 už ležíme v posteli a snažíme sa rýchlo zaspať. Spím prerušovaným spánkom, ale ráno vstanem oddýchutá. Viem, že ešte môžem podriemať počas dňa...štart je až o 17.00, a bus nás odváža na miesto štartu o 14.30. Doobedie venujem zbaleniu ruksaku, vkladám, vykladám, skrúcam, rozbaľujem, dokladám a dokola furt to isté, tetrisujem, nech to aspoň vyzerá ultrakrásne. A nech mi to neoderie chrbát. Vyskladám si panáčika z oblečka: podľa vzoru majo.

Mám všetko, môžem ísť. Neviem sa dočkať štartu. Mám zvláštne pocity, neistotu, strieda napätie, strach ale aj túžba, odhodlanie a obrovská chuť ísť bežať. Viem, že som pripravená. Chcem si splniť ďalší sen. Viem, že som blízko, strašne blízko....ale aj strašne ďaleko, presne sto míľ. Málo, veľa??? V tejto chvíli ozaj neviem, viem iba jedno: že to veľmi chcem. A touha je zázrak, kámo zázrak.......

Autobusom sa dostávame na štart do Labinu. Tam už vládne skvelá predštartovná atmosféra. Hudba, bubny, naspeedovaní bežci, vyfintené baby....už sa cítim dobre. Viem, že tam patrím. Cítim sa sebavedomo, lebo viem, že som nič nepodcenila. Teším sa spoločne s chalanmi na našu cestu. Ladíme detaily, plánujeme tempo a užívame si posledné chvíle pred štartom. Ešte pár videí, fotiek, 3,2,1: štart. Bežíme......:) Prvé km sú dole kopcom, bežci sa rozbehli ako šialení....Majo hlási tempo 4.50...čo ti pere!!! Hneď zaradím spiatočku. Pomaly, pomaly....v klídku si iď Marka, je to stomíľ. Toto mám v hlave počas celého preteku. Nešaliet sa, ísť konštantne až taaaaa....do nášho Umagu. Ide to perfektne, zbeh, potom kopček...mierny hrebienok, les, lúčka a dlhý zbeh. Ten si strašne užívam. Prvá občerstva - tankujem, jem...a pokračujem. Ide sa mi super, vládzem...dych v poriadku, mnohí už celkom slušne fučia, tak rozmýšľam, čo budú robiť po sto km... Sústreďujem sa však iba na seba a na svoj výkon. Vycupitám na najbližší kopec, dostávame sa k ruinám hradieb a čaká nás prekrásny hrebeň....neviem názov..ale toto miesto by som chcela ešte nájsť. Začína fučať vietor, obloha sa zmráka, slnko zapadá za obzor a víta nás noc. Vyberám fukerku, čelovku a pokračujem vpred.

Po kopčekoch nasleduje krásny zbeh, snažím sa ísť naplno, kým mi neskrúti v bruchu. Okamžite zhasíňam čelovku, k lesu chrbtom, vytrčiť zadok a na necelé tri, je to von. Hurá...môžem smelo dál. V diaľke vidím nádherne osvetlené mestečko, dozvedám sa, že je to Rijeka. Dobieha ma Julo Kaľavský. S ním potom putujem nocou a aj dňom celých 90km. Veľmi mu vďačím za tento, pre mňa skvelý support. V rozhovoroch, myšlienkach, spomienkach a táraniciach tento čas ubiehal jedna báseň. Dokázala som držať jeho tempo a aj úseky, kde by som sama možno iba kráčala, sme spoločne bežali. Neviem kde sa vo mne brala tá sila. Ale táto časť sa mi išla z celej časti najlepšie. Neviem, či to bolo spoločnosťou, predsa len sa dvom ľahšie ide, potiahnu sa navzájom...alebo mi to ozaj tak dobre behalo..:))...teraz sa isto smejete, že trepem, ale tak udržať krok s Julom je teda slušný ultra výkon...preto sa tu trošku chválim a teším, lebo Julo je top bežec.

Od Jula som nacicala rôzne rady, skúsennosti....je to špičkový ultrabežec, tak som tento čas využila na získavanie cenných skúseností a neustále som sa ho pýtala kde bol, koľko bežal, čo áno, čo nie, na čo dať bacha. Okrem toho, že som pravidelne mrnčala, že mi treba srať. Každým behom ma sprevádza tento neduh, a ani teraz ma nenechal v štichu. Pravidelne, po každej občerstvovačke muselo prísť hnojenie. Veľmi som sa tešila na Buzet, občerstvovačku po sto km. Sem nám to trvalo 17 hodín. Bola to tá náročnejšia časť. Tam nás očakávala Janka a tá sa nám postarala o absolútny komfort. Ryža, zelenina, čaj a kola urobili super refresh. Na stole nás vítala zabudnutá vazelína, tak som ju využila a ponatierala kritické miesta. Nakŕmení, napojení pokračujeme ďalej. Slnko sa dvíha, chladné ráno strieda pekelný deň. V tieni je to mierne, ale na slnku už prehriate závity, nestačia tekutiny v zásobe. Smädná som ako ťava, aj z mláky by som sa napila. Prebiehame nádhernými vinicami, na samote domčeky, statky.....Všade rozkvitnuté čerešne, trnky, záhrady plné kvetín. Idem si oči vyočiť. Krochkám: ako je krásne. Všetko sa mi páči. Julo už krúti očami, neviem či z tepla alebo zo mňa.

Terén je mokrejší ako bol úvod, suché cesty striedajú bahenné úseky, viac x brodíme potok. Ja už nedbám a idem kolmo, priamo v strede potoka, mám v paži, že mokro = otlak. Potrebujem chlad. A to prináša iba voda v potoku. Namočím šiltovku a na chvíľku sa cítim ako v raji. Potom teplota zas vyskočí a závity sa prehrievajú. Okrem tepla ma nežuje nič. Aj kolená držia, kľby sú v pohode, stehná nemám na kašu, som prekvapená, že stále dokážem udržať tempo a bežať. Tu niekde nás obiehajú prví stovkári. Prvý preletel a my sme nechápali. Za ním, dľľľľľho nik. Trasa mi pripomína naše Fatry, Tatry, Roháče, Sidorovo...asi všetko čo máme aj my na Slovensku. Len tie kamene v zbehoch sú také ostrejšie, podozrivo vykúkajú a lákajú na kop doňho. Pár x sa to podarilo aj mne, čo ma bude stáť asi dva nechty.

Do Butoningu viedol nádherný zbeh lesom, kľukatý chodník vyústil na hrádzu jazera Butoniga. Tam nás čakala ďalšia občerstvovačka. Tešila som sa na vodu, čaj, kávu, polievku, dokonca som skúsila zjesť aj plátky slaninky. Chutilo mi neskutočne. Občas som skontrolovala mobil kto píše, volá....tešilo ma, koľko ľudí mi drží palce a sleduje moju cestu. Julo potreboval nabiť hodiny a trošku oddychu, tak sme sa rozdelili...a dohodli, že ma dobehne. Odtiaľto to už bola poloautistická časť. Málokomu bolo do reči. Asi to bolo tým slnkom vysoko nad nami, alebo už neviem. Trápilo ma to asi 5 minút. Mala som starosti kde sa zas vykandím a už som iba počítala koľko km mi ostáva. Stále som mala dopstatok síl bežať, kopce som vykráčala, ale zbehy som si išla svoje. Dobehol ma Slavko Slezák, stovkár, nespokojný s výkonom, od začiatku mal problémy so žalúdkom....nakoniec to však parádne rozbehol a v cieli bol už okolo 21. Ja som sa snažila drmať za ním, potešilo ma to stretnutie, on ma vždy dojebabre, že kde som, čo sa flákam...a dnes? Maja dobre ideš, super....to ma tak popravilo, hneď som napla hruď ako hus, zabudla na srání a smelo išla vpred. S úsmevom....veď do cieľa už len 15...potom 7 a posledny úsek nepočítam. To už doťapem, keby čo bolo. Do Grožnjanu viedla cesta chodníkmi, krásnymi kamienkovými cestami....a už zdiaľky nás vítali veže miestneho kostola. Tu som si uvedomila, že to čo získaš v zbehu a tešíš sa, ako super to ide nadol...tak to potom musíš pekne krásne vystúpať hore. K najvyššiemu bodu na horizonte. Ale malo to svoje čaro. Tie malebné uličky, kaviarničky, veselí ludia popíjajúci kávičku, vínko...tlieskajú a tešia sa z každého z nás. Síce špinavá, so sopľom pod nosom, špirála až kdesi nad ústami, piesok, špina, blato a zasolená.....ale v ich očiach si najväčšou Star. Zdiaľky počuješ svoje meno, búrlivý potlesk....a neveriacky krútia hlavami, sto míľ???? A ja sa teším spoločne s nimi, mávam im a ďakujem.

Ďakujem im, sebe a všetkým. Na poslednej občerstvovačke nasadím čelovku, nech som pripravená keď príde tma. Stále bežím, väčšina trasy ide z kopca....i keď sa mi to nezdá. Sú to malé hopky. Cez les, lúka a zrazu známy hlas. Nebude toto Majka Kubová? Júúúúj to bolo radosti.....bol to Miro, kamoš s ktorým sme spoločne bývali na hoteli. Zas ďalšia vzpruha. Do cieľa ostávalo 6km, lúkami pozdľž pobrežia, krásnym singláčom cez les...a zas polia a lúky. Tak blízko a predsa tak ďaleko je mesto a vytúžený cieľ. Keď sa ti priblíži, tak sa kruto chodník odkloní opačným, vzďaľujúcim smerom....vlníme sa ako nenažratý had...ja nadávam, lebo už dlho ma svrbí zadok.Ale poviem si, nie nepoviem si, prikážem si, že už ani raz!!!! Až doma, na hoteli, v klídku..... Prebieham lavičku, doprava, cez cestu a už iba mestečkom. Posledný kilometer, ten si vychutnám..... nepokoj vystriedala radosť a pokoj. Pohľad na hodinky ma utvrdil v tom, že to stíham pod 30 hodín. Som šťastná, spokojná a nesmierne vďačná. Stále bežím, popredbieham pár už krivkajúcich bežcov kratších tratí....a trielim smelo vpred. 29:52...cieľ!

Som sama, chalani sú ešte na trati a ja neviem čo skôr, tešiť sa, mrnčať čo ma bolí, hľadať wc, jesť či piť....chcem všetko ale aj nič. Sadnem si na pódium, hltavo pijem kolu a pozorujem ostatných ako dobiehajú. Sú to krásne okamihy naplnených snov. Aj keď telo všetko bolí, tváre sú zmáčané slzami šťastia. Tá radosť je neopísateľná. Je mi zima, ale ešte chvíľku tam s nimi chcem ostať a nabažiť sa tej nekonečnej energie. Bola to ťažká skúška, skúška či to dokážem. A dopadla na výbornú....dľžka trasy, náročnosť terénu, podmienky boli ťažké, ale ľudské telo dokáže práve toľko, koľko mu naložíte a aj oveľa viac. Na ceste sa stretenete s mnohými pochybnosťami, pokusmi, omylmi, pádmi....ale nakoniec vstanete z popola a ste jasný víťaz. Ciest je veľa, treba nájsť tú, ktorá ťa dovedie práve tam, kam chceš. Tak prestaň snívať a vykoč! Choď a nájdi si tú svoju.

Zvítam sa s Aničkou, čochvíľa majú dobehnúť Julo s Orsim. Pohrávam sa s myšlienkou, že ich počkám ale klepe ma ako osiku a preto radšej nájdem taxík a zveziem sa po dropbag a na hotel. Musím pochváliť orgov za skvele pripravené zázemie, v cieli bol taxík k dispozícii bežcom a odviezol ma do športovej haly po dropbag a odtiaľ zas ďalším až na hotel. Mne urobil túto službu vedúcko z prvého taxi. Neveril, že som 100 míľ išla a keď zistil, že som Slovenka, rozžiarili sa mu očká. Údajne mal na Slovensku frajerku. Hneď veru obžil. Ale aj ja, keď povedal, že ma nenechá mrznúť čakaním. Horúca sprcha zmyla všetky rany, cítim sa svieža, konečne čistá a voniam ....svaly vedia, že si mákli, doprajem im masáž, ponatieram, pohýčkam a uložím sa spať. Odreté miesta ešte rýchlo ponatieram sudkokrémom. To je môj všeliek. Zisťujem, že strašne veľa ludí ma sledovalo na tejto mojej ceste a som im strašne vďačná. Pokúšam sa odpovedať, ale nie som si istá či som dokázala odpovedať na všetky správy. Budím sa a cez apku sledujem putovanie chalanov. Za chvíľku sú v cieli aj oni. Som šťastná, že to dokázali aj oni. Ráno sa všetci stretneme na spoločných raňajkách, mám neskutočný apetít....vajcia, párky, džem, čo vidím to beriem a jem. Chutí mi. A to je dobre. Plánujeme ešte oddych a krátku prechádzku mestom. Chceme si poobzerať mestečko a pôjdeme na záverečnú ceremóniu. S výsledkom som spokojná, skončila som na 8.m medzi ženami, 1.m v kategórii: celkovo z 287 bežcov, ktorí pretek dokončili na 93 mieste. Preberiem plaketu a ocitnem sa na pódiu s hviezdami ultratrailu. Zdá sa mi to neskutočné.

Dáme si slávnostne nedeľné pivko, postretáme mnohých Slovákov, Čechov a odchádzame na neskorý obed. V hoteli Umag máme pripravený raut a mne sa zdá, že sa ocitáme na slovenskej svadbe. Už tu chýba iba cigánska kapela. Láka nás všetko. Polievky, ryby, šaláty, koláče, ovocie.....nenáhlime sa, vychutnávame si každé sústo. Kvalitne najedení, odchádzame na hotel. Treba sa nám zbaliť na zajtrajšiu dlhú cestu. Krátime si čas rozprávaním zážitkov z preteku, chválime organizátorov za dokonalú organizáciu. Bolo to správne rozhodnutie ísť vyskúšať 100 míľ práve sem. Ďakujem všetkým, čo mi na tejto ceste pomáhali. Skvelému trénerovi Peťovi Priateľovi Peťovi, ďeťom, sestre Ivetke, kamošom: Hoššovcom, Halúskovcom, Kataríne, Romanovi, Peťke, Magduš, Janke- ale aj vám všetkým, čo ste písali, nespali a sledovali. Zo srdca Ďakujem Ďakujem chalanom Slávovi, Majovi a Mirovi za podporu na Istrii Ďakujem Michalovi Stromkovi s Jankou za bezpečnú cestu tam aj s5 a krásne chvíle v Umagu, Janke špeciálne Ďakujem aj za support počas behu Slovakultrateam- za možnosť reprezentovať a zúčastniť sa tejto akcie Adamšport - za produkty na výživu, regeneráciu a bežecké doplnky