DolomitiExtremeTrail 2024

Na úvod ma napadá text piesne Evy Kostolányiovej Smoliar: najviac závidím večným smoliarom, ktorým ujde cieľ, keď sú práve v ňom, ktorým zhorí dom, uschne každý strom, hej tým, smoliar skúša vždy všetko odznova, život nie je preň hudba bálová, ale smoliar vždy si úsmev zachová..... Ale poďme pekne poporiadku. Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, trikrát ani náhodou, ale mne sú tieto povery proti srsti, tak sa po roku prihlasujem zas na DXT - 103km., hoci som mrnčala minulý rok, že ten záver už nikdy,bo to taká chobotina je...lákala ma 70-tka, ale tá v ponuke nebola. Príprava, plány, všetko prebieha ako má. Len keby nebolo treba toľko pracovať, bo akosi nie je stále čas na poriadny oddych, hýčkanie tela a iné srandy. Cesta nám už dôverne známa, ubieha hladko. Cestujeme štyria, tri baby a chudák Julo. Sme v prevahe, snažíme sa ho moc neutláčať.Chlapec je ale pripravený, obrovské slúchadlá v ruke, len si kotkodákajte sliepky, ja si poradím....:) Vo Val di Zoldo už prípravy v plnom prúde, rýchla registrácia s kontrolou povinnej výbavy a odchádzame na ubytko. Bývame v starej internátnej budove, neďaleko miesta štartu, čo je obrovská výhoda.

Zobúdzame sa do krásneho rána. Chceme využiť deň na výlet v okolí. A tak plánujeme. Cestou obdivujeme kozy v ohrade, a ja sprostá natiahnem ruku , koza nelení a riadne mi ruku olíže - v tom dostanem šupu ako z dela, zabrní mi celá ruka- malo to byť znamenie, malo.... a aj bolo. Poobede krátky spánoček, chystanie vecí do batoha, oddych. Kontrolujem správy a objavím nový mejl, správy a aj volania z neznámeho talianskeho čísla...spozorniem a čítam: Nedostali ste tracker, dostavte sa na miesto registrácie - ancijáša, vôbec, aleže vôbec, sa mi z teplej postele nechce. Ešte som si chcela pospať, namiesto toho musím letieť po tracker. Oblečiem sa a poslušne idem. Nafasujem ho a sadáme s Jankou na kávičku a večeru. Tu stretáme ďalšie slovenské duše bažiace po dobrodružstve v Dolomitoch. Dúfam, že týmto sa moja smola vyčerpala a idem sa na ubytko nachystať. Štartujeme o 22.00, vonku je príjemné, teplé počasie, čo sľubuje aj teplú noc. Predpoveď je ideálna, pršať a búrky by mali prísť až zajtra poobede.

Na štarte stretáme Jula K. a Maťa O., celkovo je na tejto trati okolo desať slovenských duší. S Julom sa snažíme naladiť na beh, atmosféra je úžasná, burácajúca hudba, skvelý moderátor, ktorému nerozumiem ani trt makový .....čas do štartu sa neúprosne kráti, nastavujem hodinky a všetci spoločne odpočítavame: tre, due, uno ....a bežíííme. Hudba buráca, ľudia povzbudzujú, tlieskajú....najkrajší štart do nastupujúcej noci. To preberie aj mŕtveho. Ja si bežím, úvod je mierne z kopca, nechcem sa plašiť...čaká nás drsná trať, prudké stúpania, exponované úseky..... Mojím plánom je, neskončiť kdesi s rozbitým čelom, ale užiť si tú nádheru a prísť do cieľa. Bežím, ale mám pocit, že mám zatiahnutú brzdu...stále mi akosi nejde zrýchliť, aj dych v pohode, nohy sú ok...dúfam, že to prejde a sila príde. Namiesto toho prichádza prvé výrazné stúpanie na Casera Cornigia, strmé stúpanie, vyťahujem paličky a skladám ich. Jedna je zložená šup, šup, druhú ťahám, šklbem, búcham...nejde. Prosím okolo bežiacich chlapov nech ma ratujú, ale nejde ani im. Rezignujem, idem o jednej a druhá hompáľa.... Idem ako taký debil, to ani poriadne zaprieť sa v kopci, tá nezložená mi zavadzia, mám tisích chutí ich kdesi jeb....úť do rokliny. Sem tam skúšam, krútim, dokonca opáčim zubami zvrtnúť...asi na 156x povolí a milimeter po milimetri ju vyťahujem. Ďakujem nebesám a naivne si myslím, že smola tohoto preteku sa vyčerpala. Hneď sa mi beží ľahšie, veselšie, dokonca vnímam okolitý svet.....dvíham nohy, pozerám pred seba a keď tu, zabliká čelovka. Čóóóó???? Akosi skoro! VyťahujeM druhú a pokračujem v spanilej nočnej jízde. Keď po hodine preblikne aj táto, zabohujem ako drevorubač a počuť ma isto až do najbližšieho údolia. To už ani pravda nemôže byť, toľko nepríjemností v jednom dni. Poslušne vymením zdroj a upaľujem nadávajúc ďalej. Ešte dva x spadnem, ale už to beriem ako DPH. Koleno rozflaknuté, ale okrem krvi žiadna bolesť...už ma neprekvapí nič. Som pripravená na najhoršie. Km ubiehajú, časť bežím s Michalom Sasinekom, len som ho potom akosi stratila. Na Passo Staulanza ma má čakať Janka-kamoška, ktorá sa vybrala s nami na výlet a robí nám počas behu podporu. Teším sa, viem, že prinesie jesienku a isto aj nejaké iné dobroty. Podopĺňam fľaše, zjem polievku, nabalím chleby, banány a obzerám sa kde je. Je tu milión ľudí, ale ona nikde. Tak pokračujem ďalej, aj behať sa mi už chce viac...

Trasa mi je viacmenej známa, trávnaté lúky sa striedajú s kamenistým terénom. Strmé výšľapy sú korunované úchvatnými výhľadmi do dolín. Kľukaté chodníčky striedajú štrkovité cesty, lúky boli posiate kvitnúcimi kvetmi. Kochám sa výhľadmi na okolité masívy. Dolomity sú jedinečné, udivujú ma svojou majestátnosťou. Som tu už tretí krát a aj napriek tomu, sa stále nadchnem a vidím niečo nové. Údolie Val di Zoldo si stále zachováva neskrotný pôvab hôr, starobilé chodníky sú nedotknuté masovým turizmom. Prebiehame tak v krásnych čistých lesoch, cez skalné útvary, sutiny, malebné potôčiky. Odmenou za strmé výšľapy sú dych vyrážajúce výhľady do údolí s malebnými dedinkami. Každý krok je pozvaním objavovať nedotknutú krásu Dolomitov. Z Passa Staulanza vedie krásny močaristý chodník na hrebeň. Podmáčané korene stromov, miestami potoky vody...tancujem pomedzi potôčik, blato...užívam si to, viem, že som za polkou a búrky sú v nedohľadne. Vybieham na trávnatú lúčku, kde sa trasa rozdeľuje - júúúúj ako mi mohlo fajne byť, keby som išla krátku,viem že ten trápny nešťastný posledný úsek budem musieť znovu ísť......nadávam si do bláznov.

Píše Janka vraj ma čaká v Zoppe. Zaberiem do kroku a cválam vped. Vľavo masív, vpravo nádherná lúka....je sa stále čím kochať, len treba bacha dávať, bo tie kravské lajná sú skoro všade. A ty nechceš zalajnená byť, veď keď už vyhrať nejdem, nech aspoň za krásnu som. Hore v kopci máva Janka, spoločne zbiehame do dedinky. V dedine nás víta hlučný spev, skvelá občerstvovačka....zjem polievku, chleby s džemom, pár koliesok salámy, dotankujem a vyrazím vpred.

Čaká ma prudké stúpanie, okolo kaplnky, lesným chodníkom na cestičku. Stúpam hore, prežúvam chleby a začujem v diaľke , ....,,,to je Maja, Majaaaaaa......Slovenskoooooo, hybaaaaaaj,,,,......rachotia pokrievky, hrnce a všetky zvonce. To bola mega sila toto. Priblížim sa a už vidím kto to tak skvelo povzbudzuje: Július Ká s celou rodinkou. Núkajú ma jedlom, pivkom, pečeným kuraťom.....nepohrdnem ničím. Riadne dobre mi to všetko padlo. Julo to vraj knapol na 36km, lebo, že ťažkô sa mu zdalo. Ale sľúbil reparát o rok. Tak na to sa teda pozriem. V družnej debate zastavujeme okoloidúcich, pridajú sa dvaja češi a jeden rakúšan. Po doplnení jontu a kvalitnom oddychu sa dosť nešťastne, smutne posúvame vpred. Riadne lákadlá nám tam pripravili....ale neopustili sme sa. Bežíme ďalej, k Riffugo Talamini. Odtiaľto už pokračujeme pekne v trojici. Ja, spoločne s novými českými kamošmi.

Cesta nám krásne ubieha, mne robí stresy iba blížiaca sa búrka. Chalani ma ale presviedčajú, že to isto k nám nepríde, že to duní kdesi mimo. Hej, aj som im uverila v tú chvíľu......za pol hodiny už vedeli aj oni, že rovno do nej ideme. Našťastie nás iba lizla, hrmieť hrmelo, ale blesky sa nám vďaka môjmu modlikaniu vyhli. Teraz, keď je to už dávno za mnou, tak to hodnotím ako nič vážne, ale v ten moment som sa tam dosť obávala. Čakal nás ,,najkrajší,, nazvala by som ho dosť neslušne, ale nejdem tu byť za hulváta....najexponovanejší úsek, hrebeň s tisíckou klesaním....a to dá dosť zabrať. Terén mokrý, blatistý, skaly, korene- nič, čo by sa dalo zbehnúť. Tak len opatrne schádzam, nechcem sa tu dokaličiť, počítam v duchu tie mínusové výškové....keď už si myslíš, že si dole, tak nie si...zas len klesať a klesať, aj na duchu v tej chvíli. Aj by som sa tu opustila, ale nemám žiadny vážny dôvod, búrka prešla, slnko vyšlo, kamošov mám nových...a cieľ za pár. Tak v zhovôrnom duchu zbiehame, oni ešte netušiac, že čo sme teraz krvopotne zbehli, budeme musieť zas vydrmať nahor. Mne je už veselo, viem, že nás čaká krásna chata, s poslednou občerstvovačkou. Tak dupnem do vrtule a drmem kopec, nekopec .....chlapci poctivo dupú za mnou. Za chvíľočku sme za strmým stúpaním a chodníkom s mimimálnym stúpaním sa dostávame na nádhernú lúku s rozprávkovou chatou. Posedíme, vypijeme čaj, najeme sa......kocháme sa výhľadmi. Nič nás netlačí pridať, nie je dôvod...absorbujeme každou bunkou tie nádherné okamihy. Je to magické miesto s výhľadom do doliny a na ten nepríjemný krkolomný hrb, ktorý sme zbehli... Dobre sa sedelo, ale ešte lepšie bežalo potom....rozbiehame sa. Čaká nás posledných cca 7km. Podľa profilu je to celé dole kopcom. Ja ale viem, že nie je...ale síl je dosť, idem teda prvá a udávam krok. Aj chlapcom sa to páči, tak bez prechádzania do kroku, vybiehame všetky úseky, aj tie menej lákavé - naklonené nahor. Ale čuduj sa svete ide to. Teraz ma to ozaj baví, viem, že už to dám....dedina je pod nami, len my sa ešte kadejako pootáčame hore, dole, vpravo, vľavo, ďalej, bližšie k nej....a furt tak kadejako, len nie za ancijáša dole do nej vbehnúť. Cesta známa, tak som v klídku. Spokojná, že vládzem, bežím....stále to ide. Prebehneme traverzom sutinou, odkloníme sa od dediny a nádherným lesným chodníkom zbiehame na hlavnú cestu. To je radosť, šťastie, spokojnosť...všetko namiešané spolu. Už iba prebeh dedinou, uličkami...lúkou a sme pri mojej vysnívanej kaplnke. Sem som sa chcela dostať. A ozaj tu som. Cieľ je za 300m. Bežíme všetci spoločne, k Radimovi sa pridáva syn.....je to krásna chvíľa. Hrdý syn, hrdý tato! Prebiehame cieľovou rovinkou, je to tam.

Som šťastná, spokojná.....polovička sa mi nešla dobre, ale potom, potom už to bolo super. Mohla som skončiť DNF, ale mňa len tak nepoloží nič. Všetka smola celého roka sa mi stala, ale zdravie a úsmev na tvári, tak ten mi ostal.A za to nesmierne ďakujem. Nejde vždy všetko tak ľahko ako chceme, a aj práve preto si túto cestu vážim oveľa viac. Dala mi viac, ako mi vzala. Dala mi silu a novú nádej. Po preteku som si povedala, že toto ja už nikdy, nikdy nepôjdem....a čo hovorím dnes??? Ak budem môcť, pôjdem, pretože každá minúta v milovaných horách mi dáva obrovský pocit radosti a šťastia.....a uznajte, tých pocitov nie je nikdy dosť! Či? Dnes už si spievam: Ja sa vrátim, vrátim......:))))

Ďakujem všetkým mojim za podporu pred, počas a aj po behu. Ďakujem Slovakultratrail za možnosť reprezentovať a zúčastňovať sa bežeckých akcií nielen na SVK ale aj v zahraničí Ďakujem Adamsport.eu za pomoc a podporu