LAVAREDO ULTRA TRAIL BY UTMB

Neverím vlastným pocitom, že toto môžem písať.....ja, čo som si o sebe nikdy nemyslela, žeby som mohla ísť behať tento prestížny pretek. Tak teda vážení, ja som tam bola, ja som to odbehla a ešte aj aká spokojná s výsledkom som ostala..... V Cortine som bola viac x, nikdy ale behať. Raz liezť, potom sa po feratách naháňať.....a vždy tak tajne, nesmelo pokukujúc po bežcoch, im tak trošku závidieť. Zvolenčania moji super bežeckí kamoši tam chodia už niekoľko rokov a nešetria slovami chvály. Mňa ale odrádza tá masa ľudí..... Tento rok, keďže zbieram UTMB kamene, je tak trošku iný. Poprihlasujem sa na Istriu a aj Lavaredo. Nech je tých kameňov dosť, lebo sny si treba plniť........

 Na Lavaredo sme prihlásení spoločne s Majom Poláčekom. Plán bol, že budeme cestovať s polovičkami, nakoniec sa im nedá a my musíme. Dohodnutí sme, že ak bude problém s ubytkom, prespíme aj kdesi v aute. Čas sa kráti, ubytko nemáme, Majo v utorok zarezervuje čosi poblíž Cortiny. Mne je to vlastne jedno, mojím snom je prebehnúť trasu v limite, nejako sa moc nevytrápiť, keďže je iba 3 týždne po DXT. Prípravu ale nezanedbávam, nič neprenechám náhode. V týždni pred pretekom idem na masáž, do hyperbarickej komory a pod červené svetlo. Toto kombo sa mi osvedčilo a odporúčam všetkým. V utorok ešte slúžim, služba je ale fajn, spíšem si, čo všetko mi treba pobaliť. Majo s Darkou mi ponúkli prespatie u nich doma, aby sme mohli ráno skoro vyštartovať už z Blavy a vyhli sa zápcham vo Viedni. Je to skvelý nápad, viem, že sa vyspím a cesta bude o 3 hodiny kratšia. Doma pobalím veci, navarím obed, ešte rýchly nákup potrebných vecí....a môžem oddychovať pred cestou. Cesta do Blavy je pokojná, ja si čítam, relaxujem, moc neriešim beh. Viem, že ma čaká 120km prekrásnej prírody, kde vďaka cca 1600 štartujúcich nebudem nikdy sama. Vstávame ráno o pol 6. Rýchle raňajky, odprevadíme Darinku do práce a vyrážame smer Itália. Vyhli sme sa kolónam, cesta nám ubieha bez komplikácií. Poobede sa ocitneme na adrese ubytovania. Ošarpaný dom s vŕzgajúcimi schodami, ale byt je pekný, útulný a čistý. Cortinu máme vzdialenú 30km, čo je približne 45min. cesty autom. Vyberieme sa teda tam vybaviť registráciu. Ja počas dňa z mnohých správ zistím, že na štartovej listine Slovákov nie som. Pátram, pátram a zistím, že štartovať síce budem, ale pod vlajkou Slovenie. Upokojujem kamošov, že pobežím, že ozaj som tam....a aj trasa platí. Registrovať sa ale nemôžeme, až druhý deň....no kto sa ale bude zase zajtra trepať hodinu po číslo a naspäť??? Nenápadne spolu s pokusom o zmenu národnosti, zisťujeme možnosti registrovať sa už dnes. Talianka pochopí, prinesie balíček pripne šnúrku a hotovo!

 Ideme pozrieť pretek, beží sa dvaciatka a nám pobeží trenďo. Chceme ho ísť povzbudiť, ale parkovanie v meste úplne preplnené tak sa krútime okolo mestečka, nestíhame štart. Už len nezmeškať cieľ. Odparkujeme auto na bezpečnom mieste a frčíme dole. Atmosféra je skvelá. Celé mesto je plné bežcov, terasy zaplnené fandiacimi fanúšikmi. Cieľom prebehne prvý, neuveriteľný čas...čakáme kedy sa objaví náš Peťo. Sledujeme ako v zbehu popredbiehal pár bežcov a čakáme kedy sa zjaví v cieľovej rovinke. Dobieha na neuveriteľnom 8.mieste- čas teraz neviem, ale hlboko pod 2 hodiny. Rozdiel medzi prvým a desiatym miestom je minimálny, čo svedčí o brutálnej konkurencii. Peťo sa nám ale stratí v dave nadšencov, tak sa poberieme na ubytko. Cestou zvrtíme rýchlu večeru, pizza italiana...... a chutí úžasne. Bruchá plné, môže sa ísť spať. Vstávam až o pol 10, dnes je v pláne iba oddych a krátka prechajda po okolí. No a ešte celý deň kvalitne jesť a piť. Vyberieme sa k blízkemu jazeru. 

Zhodnotíme, že kdekoľvek sa tu človek vyberie všade je nádherne. Pokoj, ticho a k tomu všetkému tie výhľady. Z toho slnka mi riadne bije v hlave, tak hľadáme reštiku kde sa rýchlo najeme, nech dáme ešte pár hodín oddychu. Štart sa blíži, v klídku balím veci. Majo stavia povestného panáka, aby nič nezabudol. Ja sa sústredím len na čelovky, číslo a palice. Pred siedmou príde k nám Majov kamoš, tiež beží 120- zdá sa, že je na trasu viac pripravený ako ja. Tak len nasávam a počúvam. Odvezieme sa k miestu parkovania, treba odparkovať auto a busom ísť na štart. V tom Maja napadne spásonosná myšlienka, či by nešlo nechať auto hore, na tom odstavnom mieste kde sme ho mali zadarmenky včera. Ideme tam. Je to plné, ale jedno luxusné miestečko je tam pripravené práve pre nás. Jupííííí  Máme ešte kopu času na doladenie.....)))

 Ja tam pobehujem s dekou, lebo zima... Majo lepí prsty, lebo čo ak otlaky.... Mišo balí dropbagy..... Pochystaní, zbalení, ja stále niečo žujúc v ústach sa presunieme sa na štart. Tam už je trma-vrma. Milión bežcov, nebežcov...buráca hudba, naspeedovaná každá bunka v tele. Čas si krátime spevom, hopsaním, ja sledujem či kohosi nespoznám. Na štarte je dosť Slovákov.  Stretáme sa tu s Aďom Farkašom a zboku k nám pribehnú Michal Húska a Roman Trtek, chalani z Liptova. Teším sa, že ich stretávam. Roman nás opúšťa a ide medzi elitu. Raz darmo, keď vieš behať aj výhod sa ti sem tam ujde. 

Strašne rýchlo to ubieha, pozíciu máme dosť dobrú, sme kdesi v prvej tretine....to by mohlo byť na začiatok fajn. 5min. do štartu uvoľnili koridor a to ma,  ani neviem ako, vyniesol dav ľudí dopredu. Spievam si pesničku, pokúšam sa naladiť na beh...Ja sa cítim dobre, ooooo, je mi do spevu. Chalani sa mi stratili v dave, obzerám sa a vidím ich nadšené tváre....to je pecka tento štart. Nech nám tento pocit vydrží po celú noc. Je to krásna chvíľa, každý v napätí, šťastné tváre, cítim ako naberám energiu z tej masy ľudí....už chcem bežať a nemyslieť na nič, iba sa unášať v rytme, vnímať len vlastný dych a prepletať nohami pokiaľ sa len bude dať. Je to tu: odštartované, 1614 ľudí sa pohlo vpred. Bežím, či skôr potácame sa vpred.....ľudia burácajú, hudba vrieska, píšťalky pískajú.....je tam všetkého strašne veľa, ale je to strašne fajn...sa cítim ako múza, diva, hviezda...všetko namiešané v jednom obrovskom kotli a nám to všetkým veľmi chutí. Je to zábava. Prečo som sa Lavaredu bránila??? Mrnčala som, ako tam nikdy nepôjdem a som tu, bežím spoločne s vyše tisíckou rovnako správne trafených ľudí. Na prvom kopčeku odpálili ohňostroj, svetlomety vystreľujú do nebeských výšin a želajú nám krásnu bežeckú noc. Ide sa mi super, bežím, dych je ok...viem aké mám možnosti a aký je môj cieľ. Dnes si to ideme užiť, presviedčam samu seba. Do cieľa prídeš, vyfasuješ finišerskú medajlu a 4 stones sú vo vačku! Prvé km ubiehajú super, cítim sa dobre, nohy nebolia....tak vybieham aj kopčeky. Noc krásne ubieha, sem tam sa pod nami mihnú svetlá dedín v údolí...dobieham na prvú občerstvovačku. Stretám sa s Majom, pozerá, kde som sa tu nabrala, že som bola pred ním...no čo ti poviem, bola som dva x v kriakoch. Naberiem vody, coly, najem sa chleba s džemom, do rúk naberiem orechy, salámu a ufrnknem do tmavej noci. Užívam si zbehy, chodníčky sú široké, luxusné....stúpania sú zas mierne, žiadne kolmé steny, cikcakom sa vyštverhám až na vrchol každého stúpania. Po DXT si tento profil naozaj užívam. Zdá sa mi to veľmi behateľné.  Chvíľu bežíme spoločne s April Jelínek. Urobíme si jednu foto a už si ide každá svoje. 

 Noc ubieha, prebieham Passo Tree Croci. Názov priesmyku je poctou tragédii, ktorá sa stala vo februári 1789, matka sa vydala s dvoma deťmi za prácou a v priesmyku umrzli. Na ich pamiatku sú tam umiestnené tri drevené kríže. Zbehy sú za odmenu a výšľapy, aspoň zatiaľ, nie sú bolestivé. Snažím sa ísť konštantne, poctivo piť a dobre jesť. Blíži sa ráno a ja sa dostávam k jednej z mnohých nádherných chát na trase. Rifugo Auronzo v nadmorskej výške 2320 m n.m. Chata je obĺúbeným východzím miestom pre turistov, lezenie na feratách a horolezcov. Neviem sa vynadívať do údolia, do prebúdzajúceho sa dňa sa pomedzi mraky predierajú slnečné lúče. Stojím a vnímam tú krásu, chcem tu ostať a kochať sa. Lenže ešte má čaká kus práce. Koláč ešte nie je celý. Rozbehnem sa po cestičke, tá ma dovedie ku kaplnke. Vpravo dole, je údolie žiariace všetkými farbami, vľavo sa rozprestiera masív Tre Cime. Zbehnem kúsok nižšie a hľadím na tú nádheru. 

Tri lavaredské štíty.....najčastejší symbol Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Pod vrcholmi Tre Cime často končí jedna z etáp najťažšieho cyklistického závodu Giro d´Italia. Z tohoto miesta majú takmer všetci bežci najsuperfasa foto. Ja, kochajúc sa nádherou všadevôkol na tento fakt trošku zabudnem. S plnými lícami čohosi (samozrejme že tyčinka), s  telefónom v ruke bežím oproti fotografovi a fotím ja jeho...::))) Čo už?! Tiež ma na to mohol Trt Baraní- alias Richardo, upozorniť skôr, ako po behu. On, že si pekne počkal na svoju chvíľu, načančal sa a pobehol a tak má prenádhernú pamiatku. Ja mám čosi tiež, ale nemá to zďaleka takú kvalitu. Aspoň už budem vedieť. Odtiaľto už len nadol, parádny zbeh keby mi nezačalo zase krútiť v bruchu. Za každou zákrutou obzerám a hľadám miestečko vhodné na podrep. Púšťam pred seba pár borcov, niektorí sú už značne načatí, ledva čapcú dole kopcom.....och, nezávidím im teda. Ale ani sebe. Už nemôžem pustiť nikoho, lebo sa poseriem....pardón chlapci, musela som. Tento zbeh je zradný, dokážeš rozbiť nohy na franforce, mne sa ale beží super. Stehná už máličko cítim, ale stále viem pritlačiť. Po zbehu ešte nasleduje tiahle asi 5km stúpanie po občerstvovačku v Cimbanche. Tým, že sú občerstvovačky vcelku solídne rozložené, neprežieram sa a ani nenapchávam toľko vrecká. No a to sa mi takmer vypomstilo v ďalšom úseku. K Riffugo Col Gallina je to 20km, s vcelku slušným stúpaním....+1300vm. Väčšina trasy vedie cez údolie smrti. Ja som o ňom iba čítala v príspevku Mira Vargu, ale predstavy boli ružové. Neverila som mu ani slovko. No a potom v tom úpeku som sa v tom nekonečnom stúpaní varila, piekla, škvarila, vysmážala....pomedzi to rozmýšľala, čo idem od koho pýtať jesť. Hlad a smäd ma tam riadne žul. Ako si tam tak modliac sa o spásu duše mojej, že nech tam kdesi neotrčím kopýtka svoje, snažím o beh (bolo to ale už iba čaptanie )zrazu ktosi spoza mňa spoznáva najkrajšiu devu z Liptova. Ahoj Majka....ako sa ti ide? Peťo Smrekovský s kamošom mne neznámym sa mi prihovára. Ja hneď zbystrím, viem že dáka poživeň by z toho stretka mohla byť .....Ja pažravá nie som, ozaj nie, ale údolie smrti si vypýtalo svoju daň. Vravím im: ide sa mi dobre, len ma akosi hlad prepadol, nemáte čosi? Hneď som mala tyčinku, čo na tom, že odhryznutú....taká bola že až na kopci ma zastavilo! A Peťo ešte vytasil gél. Brala som všetko. Týmto ich oboch pozývam na pivko, ba aj dve, lebo bez tejto energy by som asi ešte teraz v údolí ležala. S výšľapom hore sledujem dianie vo svete a aj doma, prezerám kto mi píše, volá. Strašne veľa ludí, čo ma dojíma k slzám.....Dozvedám sa, že som prvá žena v kategórii a celkovo medzi fešandami okolo 35. No téééda, pekne Marka pekne. Tak ma to dosť fajne nakopne. Spoznávam známe miesta, blížim sa k Passo Giau. 

To miesto mi prirástlo k srdcu. Spomínam na chvíle pred 3 týždňami, ako sme si tam po DXT pripíjali prossecom. Juj baby tu ste mali byť aj vy. Na občerstvovačke hrá moja obľúbená skladba, tak si tancujem, baby nechápu kde beriem tú energiu. Ja ale viem, že do cieľa je to už iba pár km. Poriadne sa najem, doplním colu, vodu, napchám do vrecka banány a bežím dááál. Už iba nejakých trápno smiešnych 300 v.m. a zbeh do Cortiny. Kochám sa výhľadmi, užívam si potlesk turistov, na celej trase nás povzbudzujú, tešia sa a tlieskajú. Je to super pocit. Pýtajú sa odkiaľ som, poznajú aj Slovensko. Popredbieham pár bežcov, cítim stále dostatok síl. Len ten preukrutný hlad. Zjedla by som aj mravce, slimáky, všetko....kutrem v batohu nič také nemám. Tak si ujedám kvety. Hádam nie sú chránené, bolo ich veľa a boli žlté, ako slniečko...povedala som si, že tie by mohli zapísať. A aj zapísali. Zas hľadám zákrutu, strom, skalu .....teraz už bez pardónu. Chlapi okolo mňa prdia, grgajú....ja slušne na dámu, kým nejdem na wc. Tam už za seba neručím. Aj mi je do smiechu tá situácia, lebo nevidíš nič, iba obrovská skala a okolo nej buchot, rachot. Odľahčená vyštartujem na posledný úsek. Zbeh je super, poslednú občerstvovačku navštívim len letmo, zoberiem pomaranč, banán a citrón. To musí stačiť. Posledná pasáž je behavá, strieda sa však so strmými technickými pasážami, tie sú plné blata, výmoľov, mokrých kameňov. Nepodstúpim riziko pádu a bežím voľnejšie. Zbehnem do dediny cez nádhernú lúku. Na jej začiatku je posledná časová brána. Deti nám ponúkajú melón a poháre s vodou. Už sa nezastavujem, ťapnem si s nimi a bežím. Posledný úsek má necelé 2km. Túto časť dobre poznám. Zbeh na hlavnú cestu, po moste ponad rieku, doprava hore...všade všetko bubnuje, ľudia povzbudzujú a mňa čaká nádherný prebeh námestím. Z diaľky počujem povzbudzovanie Duška Vagana s manželkou, podáva mi Slovenskú zástavu a ja si užívam dobeh do cieľa. Mám síl aj na šprint. Užívam si každú sekundu, neskutočná energia ide z ľudí. Som v cieli.

 Teším sa, že som to tak excelentne zvládla. Štartovalo nás 1614, z toho DNF 378, celkové poradie 369-  V kategórii poradie 1.  Nebudem klamať, potešilo ma to riadne. Obavy boli, ale telo, to si išlo krásne. Aj hlava, žalúdok fungoval....joj ako mu ďakujem :) V cieli si spokojne užívam pár minút slávy. Duško ma obskakuje, chcem všetko zjesť, len neviem čo, tak vhodím pár orechov, kúsok banánu a marhuľu. Mám velikú chuť na pivo, ale bojím sa, že ma zloží. 

Sadnem si na chodník oproti cieľu a vyčkávam na Maja. Volám domov, odpisujem kamošom a delím sa o radosť z cieľa. Atmosféra je skvelá, do cieľa postupne pribiehajú bežci, mnohých očakáva v cieli celá rodinka a spoločne bežia promenádou. Tie šťastím prežiarené tváre ma nabíjajú pocitom spokojnosti a vďačnosti. Som rada, že na tom mieste som. Mám zimomriavky, slzy na krajíčku......

Dobieha Majo, šťastný, spokojný, usmiaty....gratulujeme mu a teraz obskakujeme my jeho. Tiež nič nechce...:)Rozmýšľame čo teraz: ísť po auto, pre dropbagy, či radšej na pivko? Spoločne sa vyberieme po dropbagy a pomaly vychutnávajúc si atmošku dobehov sa vydáme na cestu k autu. No preťažko sa nám išlo.....hneď v prvom stúpaní navrhnem oddych. Sadáme na obrubník, naša cesta vedie pozdĺž bežeckej trasy, tak nás míňajú bežci, my im tlieskame a povzbudzujeme do posledného kilometra. Mnohí poďakujú, niektorí však už majú na mále, ledva prepletajú nohami.....náš aplauz ale zobudí aj mŕtveho. Po polhodinke oddychu a výdatného povzbudzovania sa vyberieme k autu. 

Akosi sa nám nechce odísť. Vieme, že niečo krásne končí.....na druhej strane ale viem, že sem sa oplatí vrátiť. 

Lavaredo je  jeden nádherný pretek. Tie výhľady, cesty, chodníčky, chaty, jazerá, vodopády.....to všetko stojí za to vidieť to. Na dlhej trase toho vidíš naozaj dosť. Ak bažíš po bežeckom raji, tak Lavaredo je to pravé. Registruj sa a čakaj na lotériu. Budeš mať šťastie, vylosujú ťa a tak budeš trénovať ešte efektívnejšie.

Po krátkom nočnom spánku zbalíme veci a smutne odchádzame domov. Povinnosti volajú. Určite sa ale na toto miesto chcem vrátiť. Je tu mnoho nespoznaných miest, ktoré sa oplatí vidieť na vlastné oči. 

 Na záver by som veľmi chcela poďakovať rodine, priateľovi Peťovi, všetkým mojim ozajstným kamošom čo mi písali sms, správy a držali všetky päste. Ste fantastickí!

Osobitne Ďakujem Magura teamu -family Hošovci, super mi padlo čítať správy počas preteku.....usmievala som sa popod fúz pri čítaní ,,,to už máš iba z kopca- a ja som práve šľapala do sedla,,,,:)))) 

Ďakujem Majovi Poláčekovi za bezpečnú cestu a organizovanie celej našej výpravy.

Ďakujem Slovakultratrail za možnosť reprezentovať doma aj v zahraničí 

Ďakujem Adamšport.eu za materiálnu pomoc a podporu 

Ďakujem trénerovi P.F., že vďaka jeho dôslednej tréningovej príprave som tam kde som.