GGUT 2024

Moje spomienky na tento už raz absolvovaný  trail sú mokré, hmlisté, spomínam si iba na časť kdesi v polovici, na občerstvovacej stanici, kde som jedla, bola asi hodinu na wc a dumala, či ísť, či neísť.....

Vedela som, že raz sa sem isto vrátim a počasie budem mať luxusné s výhľadmi za odmenu. A tak sa aj stalo.

Na tento rok som si vymyslela viac zahraničných pretekov a jeden z nich bol reparát GGUT. 

Termínovo mi zapadol úplne skvele na začiatok mojej letnej dovolenky. Bolo to presne mesiac po Lavaredo ultra trail, takže čas na regeneráciu bol celkom dostačujúci. Po LUT som nastúpila okamžite do práce, nebol čas na poriadny oddych a dostatočný spánok. Môj cieľ bol ale odbehnúť to v čo najlepšom čase, bez čelovky v cieli.

Na cestu sme sa vydali partia - ja s priateľom Peťom a Majo Poláček s manželkou Darinkou a Belinkou. Belinka je havko.

Balili sme viac ako dve hodiny, čakala nás dlhá cesta, po preteku sme chceli ešte ísť bajkovať do Nemecka. Nabalení ako rumunskí cigáni, plný kufor, zadné sedačky, pod nohami, každý centimeter v aute využitý na stodvadsať %.

Cesta ubieha rýchlo, ja sa cítim oddýchnuto, využila som doobedie na masáž. Som síce po 24-hodinovej službe ale šťastena stála pri mne, nebolo ma treba počas operácie, ľudia zdraví, ja spokojná, vyspatá. 

Neskoro večer dorazíme na ubytko priamo v centre Kaprunu. Vybalíme a poberieme sa rýchlo spať. Táto noc je dôležitá, musím sa poriadne vyspať. Deň využijeme na krátky výlet- lanovkou sa vyvezieme na blízky kopec a poprechádzame sa tam. Tipujeme kade asi povedie naša trasa.

V pokoji sa naobedujeme a ja zahlásim hajde domov, treba oddychovať a rychtovať batohy. A tak aj je. Neskôr balíme batohy, zase dilema čo zobrať a čo nie: po skúsenosti z minulého behu, kedy som mala na sebe všetko z povinnej výbavy radšej beriem všetko, aj keď predpoveď je priaznivá. 

Na štart sa vyberieme celá partia: pobežíme Janči Murgaš, Majo Poláček a ja. Na štarte to už vrie, moderátor víta eliťákov, hudba vrie na plné gule. Ja sa neviem dočkať štartu, nech už bežíme.....

Ešte v krátkosti preberieme s chalanmi taktiku a postavíme sa spoločne na štart. Hudba hrá, minúty do štartu plynú....zaznie go! a bežíme, svetelný had sa rúti uličkami Kaprunu vpred. 

Spomínam ako to bolo pred 2 rokmi, dážď nás sprevádzal od úvodu. Brodenie riekou mnohokrát, to nechcéééém...nie, nie, nie. Bežím, neprší, čelovka svieti....nebo plné hviezd. A možno ani nie, ale ja ho mám dnes len pre seba. Viem, že dnes to bude super noc. Nesilím, idem podľa tepov, očkom škuľkám do hodín občas, nech nevystrelia čísla do oblakov. Fajne sa ide, fajne. Obiehame jazerá, mostíkmi sa dostávame na druhú stranu....óóó to je najkrajšie prekvapko. Užívam si tieto pasáže, kmitám zadkom, prepletám nohami a úsmev, ten je stále. Dostávam sa na Mooserboden, prvú občerstvovačku pri vysokohorskej priehrade. Beriem čo je po ruke, chleba, syry, ovocie, doplním vodu a rýchlo pokračujem ďalej. Spomínam si, že teraz ma čaká prudký výšľap hore a cez sedielko na Berghotel Rudolfshutte. V kopci ma osloví dievčinka, ...ahoj Majka ...prekvapene sa otáčam, ale v tej tme aj tak trt vidím, nespoznávam, tak sa pýtam, že a ty si kto? Linda. Linda česky mluvící. Lovím v pamäti, ale nespomínam, či nejakú poznám. Trklo mi až neskôr, po páde....ale o tom potom.

Fučiac, v tichu noci, hľadiac pod nohy a občas vzad, aký krásny svetelný had vytvárame sa dostávam na vrchol. Keď už sa zdá že sa blíži chata, tak kdeže, stále len kľukatiť hore, dole, mierne nakloneno, až sa ti zdá že rovno....no a dokola tak. Trošku padla hmla, ale vcelku dobrá viditeľnosť...ja len oči očím kde už tá prekrásna chata je. A je tu. V plnej kráse, osvetlená ako vianočný strom. Zvítam sa v duchu s ňou a vbieham dnu. Plné stoly lákajú, ja už hladná naberám čo oči vidia. Poriadne sa napijem, doplním fľaše. Dávam si aj teplú polievku. Nech mám dosť síl na zbeh. Doplnené zásoby, žalúdok tiež spokojný, môžem vyraziť. Tentokrát ma nevráti hnusný vietor a zima späť. Vrátim sa v spomienkach na kamošku Katku, úžasnú bojovníčku- minulý beh som venovala práve jej. Aj teraz som v duchu s ňou. Do očí sa mi tlačia slzy, ale viem, že ona by to takto nechcela...ona bola večne usmiate slniečko, usmejem sa a s pohľadom k nebu, nájdem hviezdu...tá patrí jej. Určite ma sleduje a je tu spolu so mnou. Rozbehnem sa a pálim vpred. Teraz to bude dlhý zbeh. Kilometre odbúdajú, dávam pozor pod nohy. Kamene sú mokré, korene šmykľavé.....Blíži sa ráno a to ma nabije úžasnou energiou. Užívam si výhľady, krása strieda nádheru zas raz. Neviem sa nabažiť tej nádhery, fotím, natáčam videá, teším sa a som vďačná za tieto momenty. Ani neviem ako a urobím kotrmelec liptovský- rozumej, zgúľam sa čelom vpred, palicami vbok, na zem. Ostanem ležať, nechápem čo sa stalo, otrasená, krvavá. Chlapi mi pomáhajú dostať sa na chodník, dvíhajú ma a vyslobodzujú z kosodreviny. Som tam ležala vykotená ako lienka horeznačky, či ako....vlastne už ani presne neviem. Iba viem, že bez ich pomoci tam asi aj teraz ležím. Otrasiem sa, pokrútim zápästiami, poohýňam kolená, vykrútim členky a vyhodnotím situáciu. Mohlo to aj horšie byť, hnáty sú celé, dobre bude! 

Rozbehnem sa ako sprostá, ešte pred záchrancami a upaľujem vpred. Neviem či mi popreskakovalo v hlave pri tom páde, abo čo...ale nakoniec som im ušla. Kolená krvavé, lakte obdreté, malíček stŕpnutý. 

Behať sa s tým dá, aj som rozmýšľala, či radšej neskončiť...ale teraz ma mal v cieli čakať Peťo, no a ako by to bolo keby som už v polke mrnčala, že nech po mňa príde. 

Volám mu, že som mala taký divokejší pád.

 On: Dá sa ti behať? 

Ja: Áno, dá. Len ancijáša jeho dosť bolí. 

On: Bola by to škoda, neísť ďalej, keď už si v polke. 

Ja: Noooo, asi hej. 

Idem teda. Veď ma vlastne ani tak nebolí, ako by mohlo....to len ma ten DNF škriatok chcel popokúšať , keď ho ešte stále nemám doma na polici. 

V Kalse sa mi opakovane prihovorí česky mluvící baba a já už ji znám. Však to je Linda Beniačová, makačka, brutalistka, bežecká to panička! Len mi do reči moc nebolo, nešli dole krkom ani tie cestoviny.....som tam tak dumala a prežúvala a závidela, tým čo tam mali svoju podporu. Tí boli obskakovaní, obletovaní, ponúknuté im bolo všetko....ja ako asociál, ateista, autista tam mlčiac sedím, obzerám koho po/nepo/znám. Vedľa prisadne Martin Fides. Hodíme pokec ako ide a dopĺňame kalórie. 

Teším sa na ďalšie km, z Kalsu je to do kopca, ale sme takmer za polkou trasy. Hrdo sa vydám vpred. Je tu veľa povzbudzovačov, nejdem sa pred nimi oštiepkať. Dojem musíš urobiť. Kým ti nepozrú na kolená. Zalamujúc rukami mi dievčinka ukazuje na koleno a pýta sa či som O.K. Jasne, že som O.K. Sľúbim si, že v najbližšom potoku ho umyjem, nech nepútam pozornosť. 

Stúpame nahor, kopec nemá konca....nedá sa ani pobehnúť, lebo to iba hore, hore a stále iba hore. Dúfam, že sa sklon zmení na naklonenú rovinu a aspoň snaha o beh (chichi) bude. Napodiv sme na vrchole a pred nami nádherná lúčna časť s dokonalým singláčom. Rozbieham sa a ide to. To je radosť. Prepletám nohami čo to dá, kým mi nezvrtne od radosti v bruchu. Hľadám kriaky, miesto kde ma neuvidí bežecký svet. Moc priestoru, ale ani času nemám. Ak nechcem skončiť s hnedým fľakom na zadku, musím konať. Ešte keby som tak behať rýchlo vedela ako tieto prepodivné činnosti. 

Počasie je skvelé, neprší, moc ani nefúka a to by mohlo. Slnko pripeká na hlavy. Pijem veľa, viac ako zvyčajne. Na hlave mám šilt, chráni ma pred ostrým slnkom. Užívam si toto letnejšie počasie, som šťastná, že neprší a  nie sú búrky. Teším sa na Glocknerhaus. Zbeh je divokejší, ale ja nemám problém ísť ho celkom rýchlo, dávam si ale veľký pozor, aby som zas nespadla. Došla mi voda, objedám trávy, ale nezaberá nič. Dobieham jednu babu a tá mi ochotne dá napiť. To mi tak dobre urobí, že z priehrady na vrchol k chate vydupem na jeden švih. Poháňa ma aj aplauz turistov, je ich tu strašne veľa a sú veľmi milí. 

Na chate sa poriadne najem polievky, ochutnám pár cestovín, kávu, keksy....nabalím banány a gély a vydám sa na cestu. Výhľad na Grossglockner je úžasný. Fotím, obzerám a fotím. Majestátne vrcholy, ľadovec.....krásna cestička pomedzi skalnaté útesy. Na kopci sa pasú kravy. Vo výške 2tis.nad morom sa pasie stádo kráv a oviec.  Je to krásny pohľad. Dokonalá idylka. Ostala by som tam a iba vnímala tú symbiózu: zvieratá, príroda, ľadovec...ten pokoj, oku a duši lahodiaci pocit. Chcem tam ostať a pozorovať. Ale čas beží, cieľ sa blíži.....treba ísť. Poviem si, veď ja sa vrátim. Je tu toľko toho čo objavovať. V sedle sa zas neviem nabažiť nádhery. Záchranári nám oznamujú, že nás čaká zbeh, či šmýkačka po snehu do doliny......Urobím si pár fotiek a teším sa nadol. Reku brnkačka. Ja to na snehu milujem. To ale netuším aký to naberie spád. Pokúšam sa šmýkať, juchuchúúúú....je to super. Len akosi brzdiť to moc nejde. Skúsim šmyk na zadku, ale štípe ma riť.....mám nové gate od T8, nechcem hneď zanova pokrstiť dierou. Tak sa zase postavím a šmýkam, brzdím, šmýkam, brzdím......:))))

Ku koncu sa nerozumne chytím lana a šmýkam dole. Myslím si, že to bude rýchlejšie a aj bezpečnejšie. Zrazu mrd!!! Pajko nadomnou nabral rýchlosť, nevedel ubrzdiť, potiahol lanom a mne vzalo palec do lana......píp, píp, píp....nadávky...píp, píp, píp.....toľko nadávok dostal chudák odomňa. Lenže mne tak palec povykrúcalo, že som si myslela, že sa už ním ani nenajem, ani zadok neutriem ani lóve neporátam. Tŕpol mi a brnel ešte dobré 3 hodiny. Opuchol....aj odpuchol. Aj palice ešte udržal. 

Mala som tu slabú chviľu. Doráňaná ako hruška. Chalani neviem kde sú. Tŕpne mi palec, koleno spuchlo....chcem sa trochu poľutovať. Volám Jančimu. Kde ste chlapci?

Boli kúsok za mnou. Dúfajúc, že ma dobehnú som sa rozbehla do doliny po krásnej vlnitej poľnej cestičke. Smädná, vyzerajúc studničky cupitajúc do dedinky. Už sa začínam nudiť, napadajú ma somariny a natáčam si videá. Posielam ich Darinke (Majovej manželke), nech sa aspoň zasmeje. Je mi smutno, že som sama. Aj kohosi dobehnem, ale zas mu len ufrnknem. Vládzem, nohy ma nebolia. Nebyť sračkovania, je to rýchlejšie....ale to k tým mojim behom patrí. Užívam si prebehy lúkami, pasúce sa kravy mi robia spoločnosť. Tráva je nádherne zelená, všade okolo sú vodopády....nedokážem absorbovať toľko krás. Chcem si všetko uchovať v pamäti. Ale mám mobil a viem, že keď odfotím ostane spomienka. A tak fotím, natáčam si videá.....a pasiem po čo najkrajších záberoch. Seba nevynímajúc. Viem, že nie som až taká krásavica, ale takto v dostatočne odkysličenej hlave si naivne myslím, aká fešanda som. No a fotím sa. Fotiek je veľa. Použiteľných ako šafránu. Našťastie :))))

Posledná občerstvovačka je v dedinke Fuchs. Mám parádny čas, som spokojná, už viem, že to dám úplne s prehľadom dokonca s obrovskou časovou rezervou oproti minulému výkonu. Jesť mi už moc nechutí, tak naberiem banány, tyčinky, redbull mi dá krídla a letím v cieľ. 

Zdá sa neuveriteľné, že ešte 900 výškových. Vybiehame na bývalú zjazdovku, serpentínkami sa dostávame až na samotný vrchol.....či nie? Kuknem hodiny a stále ešte akýchsi 300 výškových? Kde sakra? Však profil už je len dole......no trt makový dole. To aj zbehneš dole a zase musíš vybehnúť nahor a takto dokola celých 10km. Zbeh je to ale krásny, široká cestička, nemusíš ani pozerať popod nohy.....krása, keby nebolo treba s....ť. Neviem či to už od radosti, či od čoho, ale ešte 2x stiahnem gate. Ale potom už len bežím. Volám Peťovi nech ma čaká v cieli. Stále mám dosť síl, bežím a teším sa na cieľ. 

Ukrajujem posledný kilometer, deti mi fandia na začiatku vbehu do Kaprunu...to mi dodá ešte viac síl. Bežím a v ušiach mi znie hudba ......vnímam potlesk  fandiacich ľudí, srdce mi bije ako zvon. Som tu! Vidím Peťa, tlieska mi, fandí o 100 šesť....... posledné metre beží spolu so mnou. Teším sa, na krk mi dávajú medailu, ľudia fandia a tešia sa spoločne so mnou.  Pribieha Jožko Okuliar,  tešíme sa a gratulujeme  si navzájom. Príjemné prekvapenie v cieli. Nevedela som, že sú tu a bežal. On bežal 50km a dal to ako kráľ. 

Tešíme sa spolu s Peťom, Darinkou a Belkou.

Očakávame ešte chalanov. Tých na konci chytila búrka, hromy blesky- tak museli prečkať v hornej stanici lanovky. Dobehli zdraví a šťastní. My sme sa poriadne o nich báli, v tej búrke to bolo o dušu. 

Mne to vydalo na 13.m celkovo, 1.miesto v kategórii.

Spokojnosť veľká, čas zlepšený o 2 hodiny. 

Pred 2 rokmi som si povedala, že nikdy viac GGUT.......ale bolo to naivné a hlúpe vyjadrenie. Je to beh, ktorý si zaslúži pozornosť. Tie scenérie, dych berúce výhľady, profil trate, stoja za to, postaviť sa na štart a zdolať to. 

Ďakujem  Slovakultrateam za možnosť reprezentovať a zúčastniť sa na takomto podujatí. 

Ďakujem Adamsport za materiálnu pomoc.

Ďakujem Peťovi za support, podporu a za vytvorenie ideálnych bežeckých podmienok.

Ďakujem trénerovi Peťovi Fraňovi, že ma dostal svojim tréningovým plánom tam kde som.

Ďakujem mojim bežeckým kamošom Majovi P. a Jankovi M. za podporu a spoločnosť počas našich behov, som rada, že ste..:) - vďaka patrí aj ich polovičkám-manželínam Darinke a Siske.

Ďakujem aj vám, všetkým mojim kamošom, že ma nielen  počas behu podporujete a hlavne, že mi veríte a prispievate tým k psychickej pohode, ktorá ovplyvňuje môj výkon.  

No a teraz si už môžem užívať zaslúženú dovolenku. Prajem aj vám všetkým krásne a zdravé leto :)