Jozef Psotka: bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského výškového horolezectva. Spoločne so Zoltánom Demjánom vystúpili na najvyššiu horu sveta Mount Everest.  Jozef Psotka zahynul pri zostupe z Južného sedla. 15.10. to bolo 40 rokov. Každoročne sa na jeho počesť postaví na štart 200 pretekárov dvoch tratí: basic a extrém. Ja som sa prihlásila aj tento rok, bol to boj s časom, každoročne sa štartovka extémne rýchlo naplní. Jasnačka, že na extrém. Stihla som to, hurá!

Leto prešlo, čo to odbehané bolo, s blížiacim sa termínom som sa začala tešiť. Tešila som sa na zmenenú trasu, ja som bežala pred rokmi pôvodnú verziu- takže zvedavosť a očakávania rástli.

Deň dé sa blížil, predpoveď počasia dávala nádej, že to bude dokonalý, bežecký zážitok.  Ešte pripraviť batoh, ľahké nohy, sviežu myseľ a môžem ísť. 

Pred štartom sa stretávame s Bohuškom a Alex, v PP máme zabezpečené ubytko a mne akosi nedochádza, že zajtra je ozaj pretek. Chcem si to ozaj užiť, kochať sa výhľadmi ak nejaké budú, nedolámať nos, hnáty, neodrať kolená alebo členky, lebo v závere jesene ma čaká ešte jedna akcia. 

Ráno narýchlo zbalíme veci a presunieme sa na štart. Ja sa zaregistrujem, zapnem štartovné číslo, na ruku čip a už iba čakáme na čas štartu. Kontrolujem trasu v hodinách, zdá sa že tam je....mueheheeee, kým nezistím počas behu, že mám trt makový. Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Wc, pokec, fotky a 3,2,1....štartujeme. Zapnem hodiny a bežím. Už po kilometri horím v pekle, pokúšam sa zobliecť bundu, trhám, šklbem, driapem...nič v tom bežeckom rytme nejde. Tak zastanem a dávam dole ruksak, bundu, pokúšam sa ju vtrepať do ruksaku, ani to mi nejde od ruky, čo som mantavá či čo???? Nasratá som sama na seba, ako to neviem rýchlo zbaliť. Robievam to často a teraz som ako drevená. Ruky zmrznuté nevedia čo skôr. Po pár trápnych pokusoch ju akosi vtrepem do batohu a vybieham. Absolútne si neuvedomujem, že tento úsek je meraný. Rozbehnem sa a už si to len a len užívam. Bežíme zo Štrbského plesa na Jamské pleso. Nádherný behateľný úsek, žiadne stúpania, mierne vlnitý terén....vlhký vzduch, šmykľavé kamene, skaly, mokrá tráva...treba dávať pozor na pády.  

Z Jamského plesa vybiehame do rázcestia  v Krivánskom žľabe, tu už treba poriadne zabrať, rovina sa naklonila a stúpame iba hore. Cítim ako mi mráz zalieza pod nechty, ofukuje studený vietor, ale v tomto stúpaní mi to aj vyhovuje. Aspoň sa nespotím. Čím sme vyššie objavujú sa prvé náznaky zimy. Námraza na steblách trávy a kosodrevine vytvára dokonalé fotogenické scenérie. Kamene sa lesknú mrazom, dávam pozor na každý krok. Nohy mi šmýka doprava, doľava....tancujem ako koza na ľade. Pomohli by aj paličky, ktoré oddychujú doma.  Za odmenu hmla sadne dole do doliny a nám sa ukáže Kriváň v jeho plnej kráse. Neviem sa vynadívať na to striedanie hmly, slnka, modrej oblohy a pohľadu do doliny. Teším sa na zbeh. Zisťujem, že bežať sa to vôbec nedá, tak sa sem tam ocitám na zadku na skale, kontrolované pády striedajú úbohé pokusy o beh. Kúsok nižšie je to lepšie, poľadovica sa roztopila a dá sa bežať. Na Tri studničky dobieham v partii asi 6 duší. Alex sa smeje, že ich vediem ako mať. No ale môžem ja za to, že sa na mňa prilepili. 

Tu sa poriadne najem všelijakých dobrôt čo ponúkajú, doplním fľaše a štartujem do ďalšieho meraného úseku. Ten končí na Chate pod Soliskom. Toto budé dlhé stúpanie. Sprevádza nás stále hmla a chodníky sa zahusťujú turistami. Väčšina je veľmi tolerantná, povzbudzuje potleskom, uhýba opakovane z chodníka, až mi ich je občas ľúto. Z rázcestia pod Furkotskou dolinou sa dostávame cez Škutnastú Poľanu na Chatu pod Soliskom. Tam nás už vítajú dobrovoľníci z občerstvovačky, naberiem do hrste gumené cukríky, orechy a poberám sa dole. V hmle vôbec nespoznávam chatu, cítim sa ako niekde v úplne neznámom prostredí, aj keď som na chate bola nespočetne veľa x. Urobím pár záberov, videí a pokračujem po modrej dole,  Zbeh je technický, mokré kamene dávajú zabrať, necítim pod nohami istotu a tak idem radšej opatrne, nech nedrbnem na nos. V polovičke kopca sa trasa zmení na už vcelku behateľný úsek a ja si to valím dole. Tu sa trasa rozdeľuje : basic už zbiehajú rovno dole do cieľa, my extrémisti zbiehame vľavo na Štrbské sa občerstvovačku. 

Jedlo, pitie, všetkého tu bolo neúrekom, všetci nás obskakovali, plnili fľaše, žalúdky....ja som chmatla chleby s nátierkou, keksy, orechy, pár cukríkov, odpila z redbullu  a pobrala som sa pomaly ďalej. Po prechode čipovou bránou som pridala do kroku a bežala Mlynickou dolinou smer Vodopád skok a Capie pleso. Toto už bol úsek len a len dohora. Zapla som turbo a vykročila vpred. Pozriem na hodinky že aké stúpanie ma čaká a zisťujem, že mapa nikde. Spolieham sa na to, že určite všade budú nejakí bežci, nie je kde sa stratiť. Vykračujem striedavo beh, rýchla chôdza hore. Míňam turistov, smer vodopád je ich asi milión. Niektorí ma majú patrične v paži, tak obskakujem sprava, zľava, po skalách, trávach, občas aj kosodrevinu driapem aby som sa dostala vpred. Na reťaziach sa už ani nepokúšam predbiehať, zastavujú premávku, klepú sa tam od strachu, tak vykročím pomimo reťaze. Záchranári ma sledujú, dávam im znamenie, že som ok  a vytrepem sa hore aj pomimo. 

Sprevádza nás stále hmla, viditeľnosť nulová, občas nevidím ani od značky k značke. Idem intuitívne, hľadám žltú značku, niekedy ju zbadám, veľa x však nie a idem iba naslepo hore. Nadávam si do teliat, že prečo nemám mapu v hodinkách. V hmle míňame odbočku a dostávame sa mimo trasu. Po pár minútach je jasné, že sme mimo....terén sa zmenil z chodníka na šutrovisko a cesty nikde. Ako pátrame, tak pátrame značka nikde. Tak sa vrátime kus späť a nachádzame značku, ja v tej hmle chcem íst ,,intuitívne,, vľavo- usmernia ma, že to by som sa vracala nazad. Nechápem, ale poslúchnem. Mali pravdu. Nechcem už túto otrasnú hmlu, nedá sa v nej absolútne zorientovať. Našťastie sa prediera slnko spoza skalných útesov a nám sa v plnej kráse zjaví Capie pleso. 

Odtiaľto už len krátky výšľap  na Bystrú lávku. Hoci som tu prednedávnom bola, nespoznávam to tu vôbec. Hmla si robí čo chce, moja myseľ pracuje na plné obrátky, neviem sa ale zorientovať v teréne. Vôbec nechápem, z ktorej strany to nastupujem do lávky. Idem ako v tranze. Hmla sa rozostúpila, nad nami sa týčia končiare Vysokých tatier....fotíme, fotíme a fotíme. Kochačky nemajú konca kraja. Tak dnes to naozaj vyšlo. Tento úsek je odmena. Spomalím a nasávam krásu ktorá sa nám naskytá. Rozpomeniem sa, že tu som bola. Po lane sa vytiahnem hore a očarí ma krása Furkotskej doliny. Slnkom zaliate končiare vrhajú svetelné tiene do doliny a nám sa ponúka dokonalý obraz. Hra svetiel. Na oblohe sa zjaví svetelná dúha. Exponovaný úsek je zaistený lanom, na ktorom sa smelo zošuchnem dole. Dokonca aj turisti ocenili prítomnosť lana v tomto úseku. Poďakujem horskáčom a zbieham dole. 

Tu stretám veľmi zlatú slečnu, ktorá ma spoznáva, je z Moravy, sleduje ma a som jej inšpiráciou. To ma naozaj veľmi poteší, je to nečakané, srdečné a milé. Nabije ma to energiou do ďalšieho zbehu. Chalani bežiaci so mnou sa rehocú, že som legenda. Tak sa na tom všetci schuti zasmejeme. Skalnatý úsek treba ísť opatrne, mnohé kamene sú uvoľnené a pod nohou tancujú. Viac x mi povyzvŕta členok, našťastie bez ujmy na zdraví. Z Furkotskej doliny sa ešte raz musíme vyštverať k Chate pod Soliskom. Je to iba  200 výškových metrov (vraj), tak smelo vpred k poslednému kopčeku. Od Chaty je to už len dolu kopcom. Posledné kilometre zbehu a v závere meraný 400m úsek. 

Do posledného úseku vybiehame asi traja, mierny zbeh, potom brďok, ktorý teraz vyzerá ako Chopok, je to však len pár metrov naklonenej roviny. Rovným úsekom po lúke dobeh do cieľa. Je to tam. Celkový limit 8 hodín s prehľadom stihnutý. Merané úseky som zdolala ako 4.žena v kateg. nad 40, rozdiel medzi štvrtým a tretím bola jedna minúta :) Keby som ja nebola makovica mantavá a neblúdila, tak ma cena neminie. Ale tak, človek sa stále učí a najrýchlejšie na vlastných chybách. Teraz už aspoň viem, že aj keď je aktivita zapnutá viem zapnúť navigáciu, mapy a kadečo iné čo hodinky ponúkajú. 

V cieli nás čakalo remeselné pivko, skvelý guľášik a fazuľovička. Dokonalý deň zavŕšilo vyhlásenie víťazov. Alex skončila ako tretia žena v kateg- do 40, išla ako strela. O tejto žene ešte budú mnohí počuť ako a čo pobehala. Bob mal skvelý čas, ale medaila sa mu neušla. O rok ju schmatne, uvidíte! 

Mňa ešte čakal relax v saune a nákup v Šport rysy- kupón bolo treba hneď a zaraz minúť! Bo tenisiek, najmä tých bežeckých, nie je nikdy dosť!

Takže o rok neváhajte a prihláste sa, naozaj nebudete banovať. Ja tam určite budem...ak sa stihnem prihlásiť! Ale teším sa už dnes. 

Ďakujem všetkým, čo sa podieľali na organizácii a  zabezpečení Psotkovho memoriálu, boli ste všetci úžasní, každá občerstvovačka nám okrem jedla a pitia ponúkla aj milión úsmevov a energie do ďalšieho úseku. Vidíme sa aj o rok!

Ďakujem Slovakultrail za podporu a možnosť reprezentovať team.

Ďakujem Adamsport za podporu.

Ďakujem vám všetkým za podporu a fandenie.

psotkov memorial