No ako som sa ja na Obalu dostala, ani nejdem písať, lebo to fakt netuším. Isto ma niekto v slabej chvíli prehovoril, ja duša podvoľná, hneď som sa prihlásila a aj hneď zaplatila. Tak bolo treba aj ísť.

Vedela som iba jedno, že to bude posledná stovečka tohto roku, treba si ju teda aj patrične užiť, poobzerať okolie Slovinska, vykúpať sa v mori, dobre sa najesť no a tak.....vlastne, ako na každom behu. Víkend pred Obalou idem do B. Štiavnice na komunitný Štiavnický ultrapunk. To, že to bola chyba, som zistila pár dní po. Ochorela som. V hrdle ma škrabalo, z nosa tieklo a suchý dráždivý kašeľ mi spríjemňoval noci.  Hneď som zahájila protiútok, nasadila som si mega dávky vitamínov, ATB, litre čaju a po práci pokoj na lôžku. Behať nebudem, pobežím až sobotu. Počítam dni, každá nádcha skončí po týždni, mne to nijako nevychádza. Vyzerá, že ak pobežím, dobré to nebude. Spínam ruky k nebesám, a želám si zdravie, suchý nos a mocné telo. Paňenka Maria Podsrpenská pomáhaj!

Obala ponúka viacero trás, nám sa zapáčila tá najdlhšia 108km. Janka pobeží 35km. V tomto nemohúcom stave jej potíšku závidím. 

Vyrážame piatok ráno, 4 kusy na palube ....a aj napriek víkendu sú cesty poloprázdne, tak nám to ubieha jedna radosť.

Poobede už sme na mieste, ubytovaní v peknom byte s príjemným zistením, cieľ je iba cca 200m od ubytka, telocvičňa s registráciou kúsok ďalej. 

Zbehneme na registráciu, kontrola povinnej výbavy. V hale je rušno, veselá nálada, mnohé stánky s novinkami bežeckej sezóny, ktorým sa úspešne vyhýbame- nám už nič netreba, my už všetko máme!

Chceme sa ísť navečerať, domáca odporúča skvelú pizzériu, tak naše kroky vedú tam. Máme smolu, najlepšia pizzérka praská vo švíkoch, sklamane odchádzame. Nájdeme inú, myslím, že rovnako dobrú, lebo jedlo vyzerá fantasticky. Spokojní, najedení môžeme ísť chystať batohy a telo k spánku. 

Najhoršia vec, pobaliť batoh. Skladám, vkladám, vyberám, dávam, mám pocit, že ani nejdem na preteky, že sa idem iba tak prebehnúť. Tak aj vyzerá to moje ,,ne,,balenie. Ešte v stredu som užívala antibiotiká, tak mám zmiešané pocity, čo to ja len tam hľadám, sople stále tečú, našťastie hlava ma už nebolí. Dúfam, že dobre bude. Podvečer sa ešte krátko prebehneme po nábreží, beží sa mi super, nohy ľahké, oddýchnuté, s dychom som úplne ok....potešenie na mojej strane. Ktovie čo bude zítra?

Hlavu si nastavím tak, že ak bude zle, skončím kdesi neviem kde a nejako sa dopravím do miesta cieľa. Veď aj DNF bežci sú bežci. 

Ráno budíček 4:30, umyť zuby, učesať vlasy, zjesť aspoň polku banánu. Potrebujem sa aspoň poriadne napiť, v tomto čase ale vôbec nič nechutí.....Na štart nás vezie autobus preplnení nastajlovanými bežcami, žien nie je až tak veľa. Čas sa kráti - o 6 štartujeme. Stretávam tu známe slovenské tváre, každý sa už teší, nech môže do tmy vybehnúť a  užiť si svoj deň. 

Teším sa, trasu si rozdelím na malé ciele. Podľa profilu sú na trase iba dva vyššie kopce, inak sú to iba malé prevýšenia. Bude to pekný jesenný deň. Krátko po štarte svitá, horizont zaleje zlatoružová farba. Slnko sa prediera hore, pomedzi stromy sa lúče predierajú až k nám. Predpoveď bola veľmi priaznivá, cez deň má byť okolo 20*- na bežecké pomery až priveľmi teplo. Mne je to jedno, dôležité je, že neprší. A poznanie, že ako tak vládzem. Kým prvý kopec Slavnik bol ku mne milosrdný, v druhom som sa poriadne vytrápila. Neviem z čoho, či tá doznievajúca viróza nechcela pustiť opraty, alebo nejaké alergény z tráv, ale čo ako chcem íst rýchlejšie nedokážem nosom predýchať, zahuhňaná, litre sopľa, hrdlo v ohni....zvoľňujem, smrkocem, funím ( cítim sa ako 150 kilový  čávo v extrémnych premenách ) V  snahe odpútať pozornosť točím videá a zabávam sa na nich. Ako si tak smrkocem, tancujem v rytme Vibe Chemistry kukám čo to za divná farba červená na rukáve trička  a aby mi dosť nebolo, ešte aj krv z nosa......mám sa na to ozaj vykašľať? Vreckovkami pozapchávam dierky- ešte, že sú iba dve, vyzerám asi komicky, lebo modrák ( rozumej bežec v modrých kraťasoch), ktorého som si dala za cieľ dobehnúť pozerá na mňa ako na zjavenie. 

Are you O.K.? Hej, hej chlapče. Som ti ja ókej, keby mi tá krv nerinčala :) A sekla som ťa, tak to už aj musím byť O.K. Nohy mi fungujú, hlava super, len ten opuchnutý nosisko. Presviedčam ho, nech už povolí, veď už to nemáme ďaleko- jenom pouhých šedesát :) Pristihnem sa, že tu už klamem aj seba, nielen tomu nosisku, ale lož je to milosrdná......je to trochu viac. Nosu je to jedno a mne akosi tiež. Pokúšam svoju hlavu, či nemám skončiť. Tá ale protestuje, vysiela signály (krásnučké, behateľné chodníčky, teba nič nebolí, aj tie jaternice z nosa vypadnú a už ich viac netreba)...bežíš a cítiš sa ako vták, doma na lúke, Hriňovská 100 s J100 zapletené do hustého vlnitého vrkoča. A tak si bežím, užívam tú voľnosť, prepletám nohami a kilometre ubiehajú. Občas mrknem na hodinky či som správne na trase, aj keď značenie je dokonalé. Chalani mi utiekli, dúfam, že ich niekde dobehnem. Im tento profil sedí, sú to také Karpaty po Slovinsku. Na občerstvovačkách nie je moc na výber, tak bežím iba na banánoch a géloch. Občas chmatnem pár hrozienok do ruky a suchý chlieb. Tak veľmi túžim po teplej polievke, ale keď vidím, že ju pripravujú zo sáčku, ma prejde chuť. 

V polke trasy je najväčšia občerstvovačka, banány, hrnčeky s vifónkami, syr, šunka, chleby s nutelou....našťastie aj gély, tie jediné mi chutia. Pozobem ako kura z každého taniera čosi málo, z dropbagu doložím gély, kapsičky a poberiem sa na odchod. Až vonku ma napadne, že som si mohla dať aspoň kávu, ale už sa naspäť nevraciam. Aj tak mi už v bruchu vrtí a črevá pripomenú, že aj oni sú tam so mnou. Ráno som si dala smectu, preventívne a zdá sa, že aj múdro, lebo doteraz som nemusela ani raz do krovia. 

Tu sa stretávam s Martinom Fidesom a pokračujeme spoločne. Z krásnych lesných cestičiek sa veľa x dostávame na cestu a tá mi nechutí. Beží sa po nej dobre, ale tá tvrdosť. Omína ma ľavá podrážka, tak čapcem kadejako len nie na chodidlo. Našťastie to netrvá dlho. Trasa vedie pomedzi vinice, až mi je ľúto, že nebežíme skôr, to by sa človek aj najedol. Míňame plantáže olivovníkov, tie plody ešte majú. V mnohých domcoch práve robia zber, chlapi trasú strom a na plachtu pod ním padajú zrelé olivy. Obdivne nazeráme spoza plota. Vedľa cesty je podivná socha s  malým špinavým jazierkom a na soche nápis Puča. Poteší ma to, lebo pri študovaní trasy, som si povedala, že keď už v Puči budeme, už nás čaká iba tretinka trasy. Zaujímavo zneli niektoré názvy obcí ktorými sme prebiehali, mne ale v pamäti utkveli iba tri: Boršt-pre mňa to bol Boršč, Puče-ako puča a Šmarje. V dedinke Šmarje nás vítali dievčatá, ktoré hrali na harmonikách. Neviem čo  hrali, ale spievala som o 100 dušu. Aj oni spoločne so mnou, asi  to nebola rovnaká pesnička, ale radosť a nadšenie sme mali rovnakú všetky. Okrem spevu to bola dosť skromná občerstva. Do ruky som chmatla suchý chleba a dva banány. Muselo to stačiť. Tu opúšťam Martina, bežím pred ním, nie žeby som vládala lepšie ako on, ale bolo treba zas raz okolie trate skontrolovať. Tento úsek bol jedným z najkrajších, vinič osvetlený popoludňajším slnkom. Ja bilancujem, že som dnes iba druhý x mimo trasu. Asi to dnes nebude také zlé. Urobím čo treba a bežím. Užívam si samotu, beh pomedzi vinice. Cesta vedie pomedzi listnatý les, lúčkami, chodníčky sa striedajú s cestičkami. Terén je prudko, prudko behateľný, presne taký aký chceš. Našťastie dlho nepršalo, tak aj kamene sú suché, šmyk hrozí iba na suchom lístí. Zbiehame k rieke, tú treba viac x prebrodiť. Ja si vyberám miesta, kde moc neomočím nohy vo vode. Vyzerá to dosť komicky ako obieham breh, ale neriskujem........pár chalanov si to vbehne rovno stredom hlbokého potoka. Hmmm.....panička nie som, ale toto by som prešla ich spôsobom, iba keby iná/žiadna možnosť nebola. V kopci ich aj tak obieham. Púšťam si hudbu v mobile a vyzerám kde je Maťo. Zrejme ma v úseku, kde som kakikaki obehol. V rytme hudby mi to ide ozaj dobre. Chcem prebehnúť do tmy čo najviac, tak musím makať. 

Slnko zapadá a na oblohe sa odohráva farebné červeno-žlto-zlaté divadlo. Našťastie sme v hustom lese, tak sú obrazy skreslené a mňa to neláka kochať sa. Vyťahujem čelovku, pripravenú ešte zrána vo vačku. Dobieham bežca, je to Rakúšan ....trasa sa mu páči, ale už ho bolia nohy. Ponúkne mi cukríky, neodolám a beriem. V kopci mu utečiem, až mi ho prišlo ľúto. V zbehu zas obieham ďalšie duše. Potešujúce je, že začínam obiehať aj bežcov z kratšej trasy. Oni sa trápia, ja mám príliv sily. Neviem, či je to tým kyslým cukríkom, alebo už chcem byť v cieli a piť pivo alebo čo to za prímorské sily na mňa pôsobia. Ale tento úsek si užívam, stále mám kohosi pred sebou, tak si dávam ciele, priblížiť sa k nemu a rýchlo ho seknúť. A darí sa mi. Možno si iba namýšľam a predbieham 69-tkárov, ale mne to vôbec nevadí. Mentálna vzpruha. Cítim sa ako Killianova sestra. Čaptavá, pomalá, sopľavá, ale momentálne predbiehajúca každé svetielko predomnou. 

Dobieham na predposlednú občerstvovaciu stanicu a kohože tam nezbadám. Majko sa kŕmi syrom. Prekvapím ho, ale potešíme sa navzájom. Aspoň už pobežím spoločne s ním do cieľa. Vyberám si čo by som ešte zjedla, ale akosi mi už nič nechutí. Hrsť orechov a syr musí stačiť. Pre istotu zoberiem banán do vačku. Doplníme fľašky a zberáme sa na odchod. Vybehneme z miestnosti do hlbokej tmy. Posilnení jedlom, uzimení rýchlo vybiehame. Majo sa musí vrátiť po zabudnuté paličky. Prebiehame tmavou dedinkou, obdivujeme domčeky vyzdobené tekvicami. Niektoré strašidelne svietia a ja Maja straším, má ma na háku.....nebojí sa. Mne pripadajú komicky. 

Tento úsek sa nám beží super, dostávame sa k pobrežiu, trasa vedie skalným útesom. Hoci nevidíme nič iba ceduľky, nebezpečenstvo .... predstavujeme si aké krásne to musí tu byť cez deň.   Z útesu zbiehame cez mestečko a mostíkom na poslednú stanicu. Popri mori je to krásne, v diaľke nám svieti mestečko, cieľ je blízko. Oznamujú nám, že do cieľa je to už iba 6 km. Dobrovoľníci ponúkajú teplý čaj, kávu, keksy, prosciutto.....všetko vyzerá lákavo, ale mne sa už nechce nič jesť ani piť. Nezdržíme sa dlho a bežíme smer Izola. Prebehneme lesným chodníčkom k hotelu Belvedere a už iba dole. V diaľke počuť hudbu, presviedčam Maja, že to už určite bude z cieľa. Pomedzi olivové plantáže sa dostávame na pobrežie. Zbehneme na pláž a bežíme po pobreží. More je rozbúrené, vlny nám špliechajú na tenisky......nám to ale vôbec neprekáža, sme takmer v cieli. To už dáme aj s mokrými nohami. Cez prístav sa dostávame kľukatým chodníčkom do mestečka. Na lavičkách posedávajú ľudia, tlieskajú a fandia. My stále bežíme,....pred nami koridor vbiehame doňho a za hlasnej hudby, potlesku ľudí vbiehame do cieľovej brány. CIEĽ.

Koniec. Nad hlavami nám svieti čas, 16h12min. Celkovo 6.m. ženy. Neuveriteľný výsledok, napriek tomu, že ešte stredu som užívala atb (trošku to smrdelo DNF), moje telo opäť nesklamalo- má ma rado, ale aj ja si ho hýčkam a ďakujem mu :)

V cieli nás víta Janka, Adam, Mahu a Timo. Teším sa, že ich vidím. Urobíme pár záberov z cieľa, gratulujeme si navzájom. Všetci sme to dokázali. Teším sa na teplú sprchu, poriadne jedlo a spánoček. Našťastie naše ubytko máme za rohom, tak sme za pár minút doma. Janka nám varí čaj, obskakuje nás ako maminka. Potešujúce je, že nemám ani jeden otlak, zato na chrbte mám celkom slušné odreniny. Ponatieram sudokrémom a dúfam, že noc a sudokrém urobia do rána zázrak. Budím sa už v noci, hladná ako vlk. Bez výčitiek vymetám zásoby, chutí mi všetko. 

Ráno sa zobúdzame do krásneho dňa. Využijeme ho na výlet po blízkom okolí. Krátka prechádzka mestom, zmrzlinka, koláč, popoludňajší spánok a večerná návšteva mestečka Pirin. 

Večer už balíme veci, ráno nás čaká dlhá cesta domov. Ja si ráno ešte dám regeneračný beh po pobreží s východom slnka na pláži. 

Slovinsko je krásne, tento beh ponúka nezabudnuteľný zážitok nádherným členitým terénom s úchvatnými výhľadmi na krajinu až po Jadranské more. Oplatí sa na Obalu prísť a vybrať si niektorú z ponúkaných trás. Ja sa určite vrátim. O rok? Ktovie.  Uvidíme, čo prinesie nový rok, snov je stále dosť......možno to bude Obala, možno niečo iné. Ale to už viem iba ja.

Ďakujem Janke, Majovi a Adamovi za spoločnosť v Slovinsku. Verím, že ešte nájdeme nejakú neznámu krajinu a vydáme sa spoznávať ju behom. 

Ďakujem Peťovi eF za prípravu a odborné vedenie tréningov.

Ďakujem Slovakultratrail za podporu a možnosť reprezentácie.

Ďakujem Adamsport rk za pomoc a podporu.

A vám všetkým ďakujem za to, že mi fandíte a počas behov posielate veľa pozitívnej energie, vďaka tomu dokážem ľahko zvládať rôzne nástrahy, krízy, veľmi si to vážim.

...