Norway

 Toto chceš zažiť!!! Alebo, ako na nás Janči narafičil habaďúru zvanú chapacubra 🫣🤗

Nórsko láka vari každého, stalo sa tak aj mne. Po jednej Ultrafatre, kde som stretla Jančiho a vycicala kde robí, žije a behá.....a na všetko bola odpoveď Nórsko som hneď vedela, že tam chcem ísť behať. Dakedy keď narastiem  a budem veľká. V mojej hlave začalo klíčiť semienko. A ono rástlo, rástlo, potom som ho niekoľko rokov olamovala, nech toľko nepokúša......len pokušeniu veľkému ťažko sa dakedy odoláva a ono to len mocnie, mocnie a už nepomôže ani úder  lopatou po hlave, deratizér ba ani klinom vybiť z hlavy. Treba tam jednoducho ísť.

Termínovka na tento rok bola teda jasná a figurovala na nej aj Stranda.

Behov v Nórsku je veľa, Janči pre nás vybral Stranda Fjord Trail race. Vraj je to tam krásne, brutálne výhľady, fjordy, kopce a močiare......ale ako by povedala Norika: Nedajte sa ojebať!! Bolo to až podozrivo lákavé. Ja som si našťastie nepozrela ani trasu, nezaujímali ma ani výsledky predošlých ročníkov. Bola to veliká výhoda  nevedieť. 

Týždeň v Nórsku začína. Bude to sranda či Stranda?

Let do Trondheimu, a tam nás všetkých celú 6 člennú bandu čaká Janči. Ten, čo to celé spiskal. Napraskáme  auto kuframi a vyrazíme k nemu domov. Na tento týždeň sa nám postaral o komfort, naplánoval výlety, poskytol ubytovanie a počas celého pobytu ešte ochotne a rád ponúkal informácie o všetkých miestach kde sme boli. Zlatý človek. Dva dni strávime tam, poobzeráme mestečko, pamiatky a chystáme sa na presun do Strandy, miesta pretekov. Ráno sa ideme prebehnúť,, stretávame veľa bežcov. Tu behá asi každý. Je to krásne. 

Počas presunu trajektom z Trondheimu do Strandy som mala telefonát od dr.s výsledkami a skoro ma šľak trafil. Mám boreliózu. Opatrne sa ho teda spýtam, čo odporúča. A mám teda bežať, ale neduriť sa, opatrne a ak by bolo zle, skončiť. Veď doteraz mi nebolo nič, tak sa hádam nič nestane. Lenže, chrobák v hlave zase je. Neistota a nepokoj. A aj strach. Aby ma nejako nepokrútilo, a nenarobila som  všetkým starosti. 

Trošku si to upracem v hlave. Behať pôjdem, ale žiadne veľké výkony to nebudú. Ak bude zle, skončím a basta. Do kelu, keby nevolal, neviem o ničom a bežím bez stresu, takto si už namýšľam a predstavujem ako mám meningitídu, kľepe ma kdesi v skalách a ležím na infekčnom v Nórsku. Cítim sa dobre, bude ako má byť! Hlava nastavená na prežitie.  

Bývame v chatovej oblasti od štartu asi 5 km. Priamo pod lyžiarskym vlekom. Len kúsok od od našej trasy, ktorou budeme bežať.  Drevené chaty vkusne učupené pod svahom. V zime to musí byť ako v rozprávke. Zbehneme na registráciu a krátky briefing. Vraj to bude mokré, miestami exponované, treba dať veľký pozor a radšej nepadať. 

Večer pripravíme ruksaky a keďže na trase sú iba 4 občerstvovačky v batohu mám milión gélov a tyčiniek. Okrem toho povinná výbava a zas to váži asi sto kíl. 

Neviem sa dočkať rána. Už chcem bežať a vidieť toho čo najviac. Na briefingu upozorňovali na malé zmeny trasy, v exponovaných úsekoch sa treba držať vľavo (to si musím pamätať). 

Na štart ideme vyštafírovaní spoločne všetci štyria. Pokojná až rodinná atmosféra na štarte. 

Baby nás vyprevádzajú, poprajú veľa síl a my už bežíme. Čaká nás úvodných cca 4 km po asfalte. Je to celkom rýchle. Chvíľku bežíme spoločne s Jančim a Majom. Majo nám raz dva ubzinkol. Asfalt sme prebehli rýchlo a vbehli jemným chodníčkom do lesa. Nasledovalo stúpanie s jemným sklonom, cupkáme pekne hore. Pomaly sa dostávame na hrebeň a nám sa otvoria výhľady na fjord, hrebene a okolité kopce. Jedna nádhera za druhou. Ja sa cítim super, brzdím sa v strmom stúpaní nech mi tepy neskáču do nebies. Občas postojím, fotím, neviem sa nabažiť ten nádhery. Janči mi vysvetľuje ako sa čo volá. 

Robo je kúsok za nami, tak vysielame hlasné a spevavé správy aj smerom k nemu. Kamenistý terén dáva riadne zabrať. Každý krok je výzvou. Ostré kamene a štrbiny v nich ti nedarujú nič. Dávam bacha ako a kam kladiem nohu, nerada by som ho povykrúcala už v úvode. Terén je podobný Kriváňu. Značenie je ale veľmi chabé, takmer žiadne, tak pozorne sledujem kam asi idú bežci pred nami. Orientácia v teréne s obtiažnosťou lezeckej 3 - 4 je trochu náročná. Vyteperíme sa hore a zbeh aj napriek kamenistému terénu ma baví. Konečne môžem skákať, cupkať, lebo behom sa to zďaleka nedá nazvať. 

Tu niekde sme stratili kamoša Roba, ale oňho sa nebojíme, on po ceste vyspovedal asi všetkých bežcov, aj turistov na trati. Budú s ním mať kopec srandy. Na zbehy som sa vždy tešila, ale tento terén mi akosi nevoňal. Stále bolo treba dávať bacha na kamene, členky sa viac x ťukli o kamene a trošku, občas aj trošku viac, to zabolelo. Zbehli sme na machovo lúčnatý blatisto premočený terén. Ten sa mi páčil najviac. Spočiatku som išla na dámu obskakujúc mláky, naivne si mysliac, že to dám so suchými teniskami. Zrazu sa mi noha zaborila a takmer ma vyzulo. Bolo po paráde. Tenisky zasvinené, nohy mokré, obzriem sa na Jančiho a ten si to rúbe rovno stredom všetkých mlák. Chytím paru a valím to tak tiež. Čo sa budem ondiť, nemá to význam. Mokrá už som a lepšie to nebude. 

Všade naokolo je krásne a až neuveriteľne zeleno.  Malebné domčeky sivej, modrej alebo tehlovej farby  vytvárajú dokonalý obraz. Fotím každú chvíľu, akosi sa neviem nabažiť tej nádhery. Ožila vo mne surikata a obzerám všetko navôkol. Chcem navnímať čo najviac. Je mi dobre na duši a aj telo stále spolupracuje. Začínam si namýšľať, že tam patrím. A tak sa aj cítim. 

V slušnom tempe zbieham k prvej občerstvovačke. Doplním palivo a poberiem sa. Nerozumiem im ani trt, stále čosi melú nórsky a ja im viem jedine poďakovať: Takk.

Janči si chce po zbehu trošku odfúknuť, tak ho nechávam tam a nariadim mu dobehnúť ma. Ja najedená, spokojná bežím ďalej. 

Široká cestička vedie lesom, občas sa zjavia domčeky, ktoré zase fotím, obzerám a dumám, kde sú ľudia. Lebo nikde nikoho. Tu sa to dá pekne rozbaliť, bežím v slušnom tempe, šťastná, že sa to konečne podobá na beh. Vedľa cesty sa pasú najkrajšie kravy sveta. Obrovské, sivobiele s velikými tmavými okálmi. A čumia na mňa, čumia.....tak sa pekne pozdravím a bežím ďalej. Z cesty zbehnem na chodníček a ocitnem sa na Nórskom Vlkolínci. Malebné domky, krásne učupené uprostred tej najzelenšej lúčky. Vnímam tú krásu a predstavujem si, ako super by bolo tam žiť. Uvariť si čaj, nazbierať čučoriedky, ľahnúť si len tak na trávu a snívať. Zobuď sa dievka, veď ty práve teraz žiješ svoj veľký sen. No dobre teda, poviem si a so spevom vybieham vpred. Opakovane skúšam pustiť slúchatká, ale ani za starieho sváka nechcú ísť. Tak spievam ďalej: Gutten morgen, gutten morgen, gutten moooorgen.......nič nórske ma v tej chvíli nenapadá, ale nakazila som ňou osadenstvo tripu a tak v tom pokračujem. 

Táto časť mi veľmi pripomína Západné Tatry. Zurčiaci potôčik, vlniaci sa chodník, mierne stúpanie, lúky plné kvetov a hukot vodopádov.  Voda z potoka je priezračná, čistá ako krištál a chutí ako najsladší med. Vždy keď dopijem fľašu bez obáv doplním z potoka. Toto sa mi páči. Zarobím endurance a pumpujem hore. Čaká nás strmý výšľap neviem kade. Iba vidím že hore. Tak idem hore. Hľadám cestu, značky, slušne povedané chuja vidím, orientujem sa iba skalnými mužíkmi, aj tých je akosi málo. Tu sme spoločne s Jančim a cesta je čisté kamikadze. Pripomína mi to Kriváň, len nejdeš hore po značke ale kadetade odspodu stredom a hore, iba hore. Nemá to konca, furt blúdim, ja sledujem GPS -verím iba tomu. I keď stále pochybujem. To si robia kozy z nás. Alebo chce byť Janči náš bývalý kamoš, alebo neviem prečo nám toto bláznovstvo robí. Miestami štvornožky, oblápajúc skaly, potom zas opatrne ako kamzík, len ja skôr ako mladé teľa. Našťastie, každý kopec má svoj vrchol, tento ich mal trošku viac, ale radostne sme boli na ňom. Norangsfjord pod nami, Slogen za nami. Ikonický 1564m vysoký vrch v pohorí Sunnmorske Alpy ponúka tie najkrajšie výhľady. 

Aj keď sem tam nadávam na terén a neviem ho proste behať tak ako by som chcela, je to tu magické. Každý vrchol odkryje  nové miesta, pohľad do doliny ma fascinuje. Krása sa strieda s nádherou. Aj počasie je ešte fajn, tak s Jančim spievame a ja krochkám blahom. Asi mu aj leziem na nervy, ale on je slušný, nepovie nič. 

Z chodníčka pod Slogenom stáčame ostro vľavo. Už táto ostrá zákruta naznačuje, že to nebude nič mierne. Priemerný sklon 45%, miestami 60%.....paňenkamariaskackavá 😏😜😁😁😁😁

Tak toto je ten ledžendary hrebienok, kam chodí trénovať Killian? Tisícdvesto výškových dole. Strmo, mokro, šmykľavo, pomedzi kamene, korene, v blate, štrku......vlastne v kadečom, kde riziko pádu, zakopnutia, alebo šmyknutia by mohlo skončiť zle. Tak hľadám schodnejšie miesta, kde sa dá cupkám, nebezpečné úseky idem opatrne na istotu. Nechcem tu vybiť zuby. Ani vytruštiť členok. Km v hodinách však ubúdaju strašne pomaly. Vytáča ma to. Nadávam. Ako toto možu behať??To som fakt taká čaptavá???  

V zbehu obiehame dvoch bežcov, to ma poteší. Aspoň čosi, sú aj mantavejší v zbehu ako ja.

Pár x sa tam zamotáme, chodníčkov je veľa, správna cesta iba jedna. Po tomto krkolomnom zbehu nasleduje milovaná cesta, 7km.......nenávidím cestu, ale teraz ju milujééééém. Bežím ako pomätená, vidina jedla, dropbagu, milých dobrovoľníkov je na dosah. Obehnem pánka. Krúti hlavou a pochváli ma za tempo. Tiež sa pochválim. Po tom dokefrenom zbehu som mala pocit, že tu behať asi ani nebude čo.

Ďakujem všetkým Vikingom a Trollom za túto rovinku. V Urke ma čaká dropbag s gélmi, jedlom a sladkosťami. Pripravila som si aj tenisky na výmenu, ale moje milované Rossignoly držia ako prikované na tých kameňoch, mokré sú úplne, necítim žiadny dyskomfort, tak ostávam s nimi. Pekná, dobre živená teta mi ponúka jedlo. Naberiem si polievku a zhorí vo mne. Podopĺňam fľaše, nahádžem pár kúskov banánu do vreciek a idem. Janči tiež prichádza, lenivá som čakať, tak idem popredku hore. Úlohu má jasnú: makať za mnou! 

Ja musím ísť, lebo akonáhle stojím, hneď ma akosi klepe zima. Chlapci hovoria, že nás čaká ťažký úsek. Neverím im ani slovo. Bude to len kopec. Terén  nevyzerá hrozivo, tak prekladám nohy: raz, dva, raz, dva.....🙃

Obieham ďalších a nalepím sa na môjho Jana Sameliaka. Rada sa počas behu zabávam tým, že bežcom dávam mená mojich bežeckých kamošov. Podobal sa na Jančiho. A začala som frajeriť, že som dosť dobrá, keď s ním dokážem držať krok...😀😀😀 (sorry Janči, ale ten pocit! 😆)

Slušný kopček, strmé stúpania, pod nami Urke a Fjord, okolité kopce a ani mi nevadí, že stúpam, lebo som pochopila, že v tomto drsnom kraji, je lepšie ísť hore ako nadol. Testujem gély, mám novinky španielskej značky 226ers a fajne chutia. Striedam podľa farby. Nepozerám zloženie, v podstate mi je to jedno.....teraz už ale viem, že najmenej mi chutil žltý. Červený, oranžový, hnedý...ak ma moja pamäť neklame, boli riadne chutné. Neviem,  čo tie gély majú a čo nie, ale nemám vôbec pocit nafúknutého brucha, ba ani poza kríčky nepotrebujem ísť. 

Stále máme pred sebou výhľad na Slogen. Trasa vedie krajom strmého zrázu, tak sa radšej zdržiavam v jeho ľavej časti, aj keď občas zvedavo nakúkam za previs. Hlboký, strmý zráz ma prinúti opäť dávať pozor na každý krok. Príroda je tu prekrásna. Toľko odtieňov zelenej nie je ani v tom najkrajšom sne. Kvietky tancujú v lúčoch slnka a vytvárajú dokonalý obraz. Z diaľky sa blíži dážď. Ochladilo sa. Prvé kvapky ma príjemne osviežia. Dážď však mocnie a dvíha sa vietor. Vyťahujem vetrovku. Horko ťažko  ju natiahnem cez batoh. Stále je akýsi preplnený. Už som zjedla asi kilo gélov ale z hmotnosti neubudlo ani deko. Nevadí. Idem ďalej. 

Predbieham dvoch chalanov, veľmi slušnéééé......kým oni ledva kráčajú, ja stále môžem bežať. A tu to ešte ako tak v tom teréne ide. Zvykla som si. Viem, že nohy musím dvíhať vyššie, kamene bez machu sú hrozbou. Alebo držia, alebo ťa na ňom šmykne a oprie o kameň. Občas zariskujem. Občas vyjde. Občas nie. Vtedy balansujem na kameni, rukami mávam ako na prvého mája a vyrovnávam. Zatiaľ vyhrávam......ale vždy si poviem, len dokedy mařie!

Tento úsek je veľmi mokrý, podmáčaný, viac x brodíme potok. Keď mokneš zhora, neriešiš ani sucho pod nohami. Je to jedno. Aj tak špinavá ako prasa. Ani neviem ako a sme v skalnom teréne, napravo ľadovec, pod ním ľadovcové jazero. Prechod cez rozbúrenú rieku dáva zabrať. Trošku ma tam melie. Bežec predomnou ma ale čaká na druhej strane a dáva na mňa pozor.  Kamenistým chodníkom sa dostávam na šotolinový, takmer neznačený úsek. Intuitívne, ako veľa x v tento deň stúpam hore za bežcom predomnou. Dobieham ho. Tento je Vašek z Born to trail. Chcel mi občas ujsť, ale s vypätím všetkých síl som ho vždy dolapila. Rýchlo sa dostávame cez nepríjemný, veľmi zradný, šmykľavý úsek na hrebeň. Tu zas aj štvornožky dole smer údolie a hnusným traverzom pokúsiť sa bezpečne dostať mimo kamene. Zapichneš palicu, šmýka ťa dole, tak mením taktiku a idem ako Vašek po štyroch. Rukami sa snažím na tej podrlenej suti udržať, nohami bijem a robím si cestičku hore. Cítim sa a asi aj vyzerám ako lienka hore bruchom. Nejde to tak ľahko. Udržím sa, neletím dolu, sklon sa mierne upraví v náš prospech. (nemá 50% ale iba 45%hehe). 

Kamene, kamene, kamene.....veľké, malé, obrovské....a zas hľadať značku. Idem ako mátoha za Vaškom. Stále opatrne pomedzi skaly, nech mi noha nevojde do špáry. Pasú sa tu ovce, rozmýšľam ako sa na zimu dostanú dole. Majú tu západonemecký život. A aj tak vyzerajú. Ako biele obláčiky. Konečne úsek kde sa dá pobehnúť. Zrazu sme traja. Ani neviem kde sa nabrali. Ja vpredu. Stádo vedie vôl si poviem. A pokúšam sa o tempo. Viac x sa ich pýtam, či nechcú ísť dopredu, ale vraj mám dobrý pace tak nie. Nemám žiadny pace, ale asi sú slušne vychovaný a keď vidia tetku behať, tak sú milí. 

Chodník sa zmení na krásnu celkom širokú zvážnicu a tam už sa rozbieham ako treba. Tretia občerstva pred nami. No skromne to títo orgovia poňali, ja panička odchovaná na SUT akciách, kde na každej zákrute ťa čosi pod zub čaká, tu musím poriadne kalkulovať koľko zjesť a čo zobrať.

Tu si dám polievku, chlebíky, trošku som zobla zo všetkého, princezny aj divne na mňa pozerali....silou mocou chceli nech si sadnem, ale mne sa sedieť nechcelo. Dopila som akýsi energy nápoj, no mali tam kadečo, cola, čaj, syry, koláčiky, klobáska. Dokonca aj pivo. Vzduch sa po daždi ochladil, tak som na noc zvolila dlhé gate a vetrovku. Tušila som, že ten posledný nočný úsek tiež nebude med lízať. Pred odchodom ma ešte zastavila baba, že ma pozdravuje môj kolega, že on ďalej bežať nebude, že tam bude končiť a mám ísť ďalej. Bola som v tom, že to je Janči. On mi ale na druhý deň povedal, že on to nebol. Hádam sa mi to nesnívalo?! 

Pokračujem ďalej, zbeh po ceste a zase stúpanie s  miernym sklonom, už je tma, tak zapinam čelovku. Zistujem, že orientácia v tme s čelovkou je top. Odrazky svietia v diaľke a zrazu je to strašne jednoduché. Smer je jasný. Striedam beh s chôdzou a ubieha to. Posielam správy domov, teamu z chaty sa snažím nahrať zvukové správy. Vietor šuští a z nahrávky je čoromoro. V preklade nič! 

Cítim, ako mám odratý chrbát, skúšam íst tak, aby mi batoh tlačil čo najmenej na tú odretú časť. V tom ma napadne spasonosná myšlienka, na odierku dám listy nech to tak neštípe. Olámem papradie a pokúsim sa ho nejako vopchať pod tričko na chrbát. Pár metrov a cítim, že to bola hrozná chobotina. Tvrdé úlomky mi spôsobujú ešte väčšiu bolesť. Povyťahujem ich a už tú bolesť neriešim. Sústredim sa na terén, pokračujem hore. Svetielka predomnou, nadomnou, idem pekne za nimi. Tu ma terén vôbec netrápi,  nevidím strmé zrázy, iba počujem hukot vodopádu a predstavujem si aké krásne by to bolo keby bol deň. Vietor fuči, občas mám pocit, že ma zhodí z hrebeňa. Palicami sa zapieram ako len vládzem. Niekedy mi je do smiechu z toho, lebo sa musím štvornožky  driapať hore. V diaľke pod nami je osvetlená dedinka a vyzerá to ako z rozprávky. Nebo je plné hviezd. Dlouhá noc to bude. Terén nie je vôbec ľahký, pomedzi kamene opakovane hľadám vhodnú cestu. Zbeh je veľmi technický, sutina a blato robia terén ešte náročnejším. V diaľke vidno osvetlenú, už poslednú občerstvovaciu stanicu. Chcem tam byť čo najskôr. Pridám do tempa, chodníčkom vedľa cesty sa beží dobre. Bežím dole po ceste a miniem odbočku. Skúšam sa dostať cez zábradlie na druhu stranu, ale porast je hustý, asi by som sa nedokázala predrať.   Tak sa vraciam. Odbočku nájdem. Ale vraj som nebola jediná čo zbehla dole. 

Chalani ma vítajú, na lavičke spia dvaja bežci. Vyzerajú veľmi vyčerpane. Nezávidím im. Ja si naložím polievku, doplním fľaše a s banánmi v ruke odchádzam. Odprevadili ma obrovským potleskom. Úžasní boli. Nabilo ma to energiou. Pokračujem ďalej, stúpame hore a v diaľke svietia čelovky. Páči sa mi to. Sledujem ako zbiehajú z kopca, ja už našťastie stúpam v kopci oproti. Užijem si aj posledný úsek. 

Spievam si a teraz už verím sama sebe, že tento beh aj dokončím. Po celú dobu ma mátala v hlave Ankina veta, že mi bude zle. Nebolo mi nič. Vládala som. Netlačila som na pílu, držala som tepy pod kontrolou. Stále som čakala čo príde. Je to zvláštny pocit, ako sa človek pozoruje keď zisti, že ma pozitívny výsledok. Hodinky mi nekvíkali, šťastná som bola. Vďačná veľmi, za mocné telo a pokojnú  hlavu. Nohy mi už vykrúcalo, lebo to keď furt nevieš kam ju položiť. Či je lepšia špára, kameň, či blato, tak sa oni už aj samé pýtajú doprava či doľava. A potom ťa šmykne, vrtiš sa v tom marase a smeješ sa sama na sebe aká si nemožná. 

Brieždi sa. Nádhera. Za mnou ďalší hrebeň. Napravo pod nami je v údolí dedinka kde bývame. Teším sa ako tam budem. Cestička sa stáča za hrebeň. Zase sa vzďaľujeme od Strandy. Pár km do cieľa,  ale taaaaaak veľmi vzdialených. 

Táto časť je premočená, blatistá, mokrá a šmykľavá. Idem opatrne, viac x mi potiahne nohy a ja len len udržím rovnováhu. Ja už nechcem padať! Palec na ruke vykrútený, nechet prasknutý, pod ním krv, blato…. ako panička z JRD. 

Prekrásne lúky, kvitnúce kvety, najkrajšie farby v rannom svite. Lúče slnka bozkávajú trsy trávy a tie sa jemne chvejú vo vetre. Trnlietajúce sa kvapky rosy v jemnom opare hmly….. je to kúzelné. Vo vzduchu cítiť vône a prebúdzajúci sa nový deň. Som šťastná 🏃‍♀️🩷

Ja bežím, dá sa, viem, že cieľ je blízko…. potok, lavička, dva jemne pády. Nohy mokré, ja špinavá, bežím priamo cez potok. Teraz mi už blato a voda spôsobujú radosť.  Už nezastavujem…. ✌️

Last km

Volá Kubo, musím ho zrušiť, lebo potrebujem pauzu na wc. Aj on sa teší, že už dobieham. Majko už je v cieli. Je to macher! Išiel ako raketa. Ja trielim tiež. Vybieham na cestu a Lenka mi už máva, ja sa teším a finišujem. Vbieham do budovy, cez ňu a po schodoch do cieľa. Vítajú ma organizátori. Milí chlapci, tešia sa asi viac ako ja. Ďalšia duša bezpečne dorazila. 

Druhá žena celkovo, medaila na krk a cena. Jednou z nich je štartovné na budúci rok. Čo ti práši???? 

 Posuniem nepriateľovi ??🫣🤣🤣🤣 Či? 🤔

Prvá veta bola: Never again!!!!

Teraz: Why not? 🤔

Tešíme sa všetci spoločne, sme naozaj vďační za túto novú skúsennosť a neobyčajné zážitky. V cieli sme všetci. Janči s Robom uťali 70 km a stačilo. My s Majom sme boli nenasytní a chceli sme celú! Aj s bonusmi:  pádmi, oškretý nechtami, modrinami, Majo aj so zlomenou palicou. V duchu: čo nás nezabije, to nás posilní ✌️

Ponúkajú mi pizzu. Najskôr si myslím, že je to nórsky humor, ale je to naozaj. Beriem si veľký kus a okamžite ju jem. Hladná som ako vlk. Posledné tri hodinky som už nejedla nič, bola som v tom, že už nemám gély. Mala som ich, ale vzadu v batohu 🫣🤣 Darebák som, keď mám čosi kutrať…… no a potom hladná ako čenkovej deti. 

Bežala som v teniskách rossignol, michelinova podrážka ma skvele podržala na mokrom, šmykľavom a blatistom teréne. Bola to tá najlepšia voľba. Gélov som zjedla veľa, chutili mi a aj pekne šľapali. Mala som maurteny a 226ers. 226ers som predtým skúšala iba raz, teraz naostro to s nimi išlo super. Sú veľmi chutné  a nezaťažujú žalúdok. 

Dobojované. Ťažké a krásne. Na deň aj noc som sa stala súčasťou drsnej Nórskej prírody. Bola som tam prítomná v každom okamihu, každou bunkou môjho tela. Len tu a teraz. S obrovským rešpektom, pokorou a úctou. A vďakou za každý krok. Hory nás učia láske, pokore, úcte k nim a trpezlivosti. Dávajú, ale aj berú. Mne dali a veľa.  Zistila som, že ak si aj myslíš, že už si ťažké veci zažil, stále môže prísť moment,  kedy to bude ešte ťažšie. Ich zvládnutie ťa ale posunie zas o krok vyššie. Som hrdá na seba, že som to dokázala. 

V prvom rade chcem poďakovať Jančimu Murgašovi ( i keď počas behu som ho viac x počastovala štipľavým menom  a skoro sa stal mojim bývalým kamošom) ktorý ma na túto lakocinku prehováral 6 rokov. Dobre ten vedel, že to nie je sranda táto Stranda. Jemu vďačíme za skvelý týždňový Nórsky trip 🇳🇴🩷🙏🏻 Bolo to krásnych 7 dní v raji. Videli sme kus sveta, oslávili Darinkine meninky, jedli fajné miestne špeciality a skúsili ako chuti nórske pivo. Bolo nám veselo a dobre. Videli sme losa, cupacabru  a nabudúce uvidíme aj veľryby (sľubujem Darinka 🙏🏻) Ďakujem všetkým kamošom za prežitý a na zážitky bohatý čas. 

Ďakujem vám,  všetkým mojim kamošom, ktorí ste sledovali moju cestu za neustálu podporu, správy, ste mi tým najlepším hnacím motorom 🩷

Ďakujem @slovakultratrail za možnosť štartovať na tomto extrémnom preteku, za nové skúsennosti a zážitky  🙏🏻

Ďakujem @dynasportprievidza za podporu a pomoc🙏🏻

Ďakujem @rossignolslovakia za podporu a pomoc 🙏🏻

Ďakujem @strandafjordtrailrace za skvelú organizáciu a krásne zážitky. Takk  🇳🇴💜